Ťahoba zodpovednosti, ruka spravodlivosti, čo mi vyrástla, nie darovaná, či chcená, lež nanútená, nikdy sa jej už nezbavím.
Zavlečená do tieňa, aby svietila, hoci nevedela, ako.
Nemohúca skryť sa, bez vlastných, na cudzom pozemku, prenajatom len na chvíľu.
Len toľko som chcela povedať. Ťažké.
Odbremenila som niekoľko búd, pohrozila vtáctvu tam hore, uzemnila vlastné vzlety.
Zahrala som sa na niekoho, kto má, freska z nekvalitnej tempery ...
Tvrdou stranou štetca vyrývam ohnivé zraky, na tváre okoloidúcich, každé pochopenie má svoju cenu.
Ísť? Neísť? (ostať)
Pomyselná kvóta múdrych rečí tej ženy.
Neboľ! Voľ byť človekom, bez postranných!
Zabudla som na ten zápach nepremyslených riešení. "Ty" ... ja to viem.
Konečne vznietila tú pravú, a nechala sa celá presiaknuť.
Len byť, naplno sa dívať, a aspoň raz nemyslieť na seba ... Krátkozrakosť je, preč.
