Bitka slov. Som niekde medzi.
Kým som bola, kým som, ale predovšetkým, kým by som chcela byť.
S kým som bola, s kým niesom, a s kým som mohla byť.
Je jedno čo vravíte, alebo čo si myslíte, minulosť sa nezmení, a to ani bez ohľadu na to, čo by ste teraz urobili inak, lepšie ... bez ohľadu na túžby. To kým ste, to je prúd času. Už nie je žiadne "čo ak" alebo "chcel by som" ... Je neúprosné tušiť omyly vlastnej hlúposti, a oni sú. Nezvratné. Sú to bodnutia. Nevynútené, ale neúprosné, všetci sme si ich zažili.
"Kedy už bude dobre?" pýtaš sa. Raz sa chcem obzrieť dozadu, a smiať sa. Neľutovať, len vstrebávať to čaro minulých časov, a nemyslieť na nič, len na to, čo mám pred sebou. Život. Milovať ho taký aký je, nie aký mohol byť. Milovať všetkých v ňom, bez ohľadu na to, prečo zostávajú, alebo prečo odišli. Chcem za Teba ďakovať nebesám, stále odznova ...
Srdcom ľudského problému je predsa len vždy-srdce.
