Pod lampou býva najväčšia tma (vraví sa). Z nej padajúca hrdza, do prázdnych krkov, spráchniveté chvíle, umocnené Tebou. To všetko, čo sa vo mne smialo, bláznivo, tak šťastne, tak šťastne, až to bolelo. Skončilo. Desila ma krása, ved všetko je pominuteľné,nakoniec, aj ako Ty.Desí ma, že ťa milujem takého aký si.Ženy čo čelia mužom, svet pneumatík z prejedania sa, zmizla láska . Oheň spaľujúci moju dušu, a voda v ktorej sa topím. Voniaš mi zemou, vedieš si ma vetrom ... Odsúdenú, nepriznanú. S rovnakou silou s akou ťa zadupávam do mojich kobercov, s rovnako nehou na teba myslievam v spomienkach. Vždy sa vraciaš potajme, ako zločinec, s tvárou neviniatka, no v srdci ma biješ a trýzniš svojimi prosbami o azyl. Vraciaš sa za hmly, inkognito, no všetci ťa spoznajú, ešte ani nevkročíš na moju pôdu. Vraciaš sa ako sen, no pre rozum nočná mora. Dávaš lásku, čo ničí, ako príliv tých ťažkých slov, čo si mi tam, pod lampou vysypal do horúcich dlaní. Ako pravda, čo nechce byť vypočutá, taká je Tvoja láska. Ako láva čo všetko prikryje a spáli, také je Tvoje pohladenie. Dotýkaš sa mojich kučerí, čosi si mrmleš popod nos, usmievaš sa. Tvoje vlasy, Tvoje vrásky, si môj len na okamih. Tvoje ruky, prísne zovreté v päsť, vždy povedia čo si myslíš. Si len jeden, ale vždy prichádzaš iný. Tvoje kroky, sú mi stále záhadou, na miesta kam chodíš, vždy doľahne tieň. Myslievaš vraj na iných, ale skôr len na seba. Veľa sa toho odohráva okolo, ale väčšina prevažne vo mne. Je Ťa veľa. Nádej na lepší zajtrajšok sa mi ženie hlavou rýchlosťou svetla, ale nestihnem ju zachytiť. Vlastne nikdy. Hryzavé myšlienky mi podpaľujú zmysly, ako vždy ked sa znova objavíš, a spravíš mi zo života peklo. Neber to v zlom. Si skvelý. Skvelý manipulant. Zvykne to byť ťažké, ked Ťa zaryto odmietam, predsa len ľudia nevlastnia jeden druhého, ale Ty si ma vždy mal ... nemám právo na normálny život, to viem dávno. Plačeš, keď sa smejem, vieme svoje. Všetky modlitby, všetky pôsty, je to ako nekonečné odriekanie bolestného ruženca pod perinou, veriac, že až sa prebudím, do temnoty prenikne svetlo ... ale moje rána sú nočnou morou, realitou omáčanou v horkom čaji, čo si lúhuješ na svojom stole počas rozhovoru s Tvojou ženou. Bdiem hneď z večera, spánok nahradím, no nevynahradím ... dám si pozor na ústa, ticho znesiem Tvoje výčitky. Nikdy však neprehlušia tie moje.
Nech už budeš kdekoľvek, tu pri mne, za vodou, vo vánku ... Tvoje oči budú vravieť stále to isté mojim. Ten zázrak neskončí ... je to dar, či trest? Odpoveď nemám ...
