Trvalo to večnosť a ja som si stihol spomenúť hádam na všetko čo sa mi kedy prihodilo, od piateho ročníka na základnej škole a na všetkých ľudí, s ktorými som čo i len slovko prehodil. Len v cele si človek uvedomí, čo všetko ho teší. Napríklad taká vaňa....
Hej, taká vaňa ... Mám síce radšej sprchu, ale bude to asi len účelom. No vo vani strašne rád oddychujem, hádam ako každý, ale určite trochu viac ako hocikto iný. Pamätám sa na niekoľko vaní, ale len na jednu sprchu. Takú vojenskú, človek sa len bál, či naň nepustia namiesto vlažnej, železitej vody plyn. Naproti tomu nikdy nezabudnem na vane, počas môjho štúdijného pobytu v Izraeli.
Býval som vtedy v podnájme u jednej rodiny, teda stal som sa skoro až jej súčasťou, ale vaňu som si dovolil len potajme. Mal som izbu na prízemí a mal som aj vlastnú sprchu , ale vaňa na poschodí, to bolo iné kafe. Rozdiel medzi mojou sprchou a vaňou na poschodí bol asi taký, ako rozdiel madzi mojou a poručíkovou kávou.
Keď celá rodinka vypadla k starkým k moru, hoci len k mŕtvemu, obyčajne som predtým, ako som vliezol do vytúženej vane, dal do rúry na plech pol sáčka mrazených hranolčekov a k nim položil jeden kurací Kyjev. Nikdy nezabudnem na kurací Kyjev, obalené kuracie prsíčka plnené cesnakovo bylinkovou plnkou. A nikdy nezabudnem na prsíčka Geri Halliwell v klipe pesničky It is Raining Men, ktorú tak často veľmi nahlas hrávali na MTV počas môjho štúdijného pobytu v Izraeli, ako aj počas obliekania sa na víkendovú party po výborných kuracích prsíčkach s cesnakovo bylinkovou omáčkou. Rovnako však nikdy nezabudnem na film Big Lebowsky a teda ani na fantastické vane v Izraeli. Na rozdiel od hlavného hrdinu, ja som si pred vstupom do horúcej vane nezapálil iba joint, ale aj sviečky po celom dome. Domáci ich mali všade plno, ale zapaľovali ich len málokedy. Hádam len keď som vypadol na víkend ja.
Z melancholického rátania kachličiek v cele ma prebralo šťuknutie zámky na cele. Dvere sa otvorili a v nich opäť stála tá najkrajšia policajtka na svete.
-Chcete sa osprchovať?- spýtala sa ma, akoby vedela, na čo som spomínal posledných 200 kachličiek. -S vami? – pohotovo som sa opýtal, najkrajšia policajtka sa však len usmiala.
-Ok, ale dáte mi aspoň vaše telefónne číslo? – rozhodol som sa kuť železo, kým sa usmieva – viete, som cudzincom v tejto krajine a komu budem telefonovať z väzenia?
-No, idete do tej sprchy alebo nie?- snažila sa byť najkrajšia policajtka prísna, ale pri jej krásnom úsmeve to opäť vyznelo skôr ako výzva. Neváhal som a rýchlo vyšiel z vykachličkovanej bledo modrej cely. Aké bolo moje sklamanie, keď som zbadal na konci chodby s celami za mrežovými dverami odporného tlstého policajta o hlavu nižšieho ako najkrajšia policajtka na svete s poďobanou tvárou od kiahní. K sprchám nebolo ďaleko, ale za tu chvíľku sa policajt spotil viac ako ja za celý deň. Spoločnú sprchu som sa mu však neodvážil ponúknuť. Cestou k tučimu som sa dozvedel, že najkrajšej policajtke na svete o 10 minút končí služba, a tak som sa teda, navždy rozlúčil s najkrajšou policajtkou na svete aj jej telefónnym číslom.
1309 0302
Sprcha bola príjemna a vôbec nepripomínala takú
