Cestou späť som vyfasoval večeru, hoci som vôbec nemal hlad, a tak som ju položil na kachličkovú podlahu a hodil som sa na bledomodrý matrac, priskrutkovaný na betónovú posteľ. Netrvalo to večnosť, kým som na uloženej šedej deke, ktorá niekedy pravdepodobne bývala modrá, našiel lístoček s telefónnym číslom a úhľadným ženským písmom napísanou vetou: Môžeš zavolať, aj keď neostaneš vo vezení. Podpísaná bola najkrajšia policajtka na svete, Janette.
Trvalo to večnosť a ja som si stihol spomenúť hádam na všetky telefónne čísla, ktoré som si nikdy nevypýtal. Ako napríklad číslo mojej obhajobkyne v súdnom procese za nedovolené ozbrojovanie a prechovávanie malého množstva herbal canabis. Súd vtedy rozhodol, že nevedomosť zákona síce neospravedlňuje, ale kedže som cudzinec a ako cudzinec predsa potrebujem nôž, aby som si mohol chleba odkrojiť a pri výpovedi som tiež uviedol, že aj kreslím a potrebujem si ceruzku zastrúhať, že som nevinný. Za bylinky som dostal blokovú pokutu, a keď som sudcovi na otázku, ako zaplatím odpovedal, že zaplatím na mieste, celou súdnou sieňou to zašumelo. Až po zaplatení som sa dozvedel, že takéto poplatky sa dajú strhávať zo mzdy asi tak po 2% z požadovanej sumy mesačne.
O týždeň po súde mi prišlo domov rozhodnutie súdu, v ktorom bolo aj to, že si svoj zadržaný majetok môžem vyzdvihnúť na príslušnej policajnej stanici.
A tak jedného krásneho popoludnia som sa vydal po svoj majetok. Za pultíkom stáli dvaja policajti a jedna policajtka, napriek horúcemu letu boli všetci upravený podľa predpisu ba dokonca na hlavách mali čiapky. Na vojne ma učili, že čiapka v miestnosti nie je povinná, ale iný kraj iný mrav.
„Ako Vám môžem pomôcť?“ opýtal sa nízky blonďavý policajt.
„Prišiel som si vyzdvihnúť svoj majetok.“ Odpovedal som stroho s nepomýliteľnym silným slovanským prízvukom v mojej angličtine a na pult som predložil rozhodnutie súdu. Policajt si vzal papier a súhlasne prikyvkoval, len čo dočítal nevenoval mi ani pohľad a zmizol. Prvých 5 minút čakania sa mi javilo nekonečných, ale považoval som to za normálne. Po 10 minútach už spozorneli aj policajtovi kolegovia. Po 15 minútach sa z dverí vyvalil upotený poloicajt s uvolnenou kravatou.
„Prepáčte Váš majetok sa mi nepodarilo nájsť,“ skleslo pristúpil policajt ku mne „mohli by ste mi povedať o čo presnejšie ide?“
„Ide o nôž...“
„Nôž?“ zopakoval policajt a dal dole čiapku utrel si spotené čelo. Otvoril veľký čierny trezor za jeho chrbtom a vybral z neho kľúče. V tom okamžiku som pochopil, môj vreckoví nožík je zamknutý v miestnosti s zbraňami. Neprešla ani minúta a policajt bol späť pravdaže aj s mojím nožíkom značky Opinel. Zjavne ma policajt chcel trochu ponaťahovať za vzniknutú trápnu situáciu a za posmešky jeho kolegov a tak sa začal tváriť, že mi nôž nemôže vydať lebo by som opätovne by som porušil zákon. Vysvetlil som mu že na to mám ten súdny príkaz a že sa nič nemôže stať. Kolegovia sa znova uškrnuli. Policajt zmenil taktiku a kolegovia začali bez škrupulí začali načúvať nášmu rozhovoru.
Trvalo mi asi ďalších 15 minút kým som im vysvetlil, že zbieram nože a každý nôž má meno. Nôž značky Opinel sa volal Jonatán. Pravdaže padla otázka Prečo?
Keď som policajtom dovisvetľoval, že na Slovensku máme jablká Jonatánky a prvú vec akú som s Jonatánom urobil bolo, že som nakrájal Jonatánku už mi ponúkali kávu a rehlili sa ako kone...
Neviem prečo ale policajti sú nejako spriaznený s kávou.
Zrazu sa otvorili dvere na cele „Dáte si kávu?“ opýtal sa ma policajt tuči.
