Keďže sme nemali s manželom na druhý deň žiaden program, veľmi rýchlo padlo rozhodnutie, že síce ako nečlenovia, ale s možnosťou pridať sa k členom turistického klubu pôjdeme ako návštevníci na túru do Poľska – na poloninu Wetlinsku a ja uvidím, čo má taký rozkošný názov Puchatka.
Autom sme vyrazili skoro ráno a došli do dediny Smerek. Odtiaľ sme autobusom prechádzali cez Rawku a pokračovali sme už po svojich na Poloninu Wetlinsku.
Dĺžka 16,8 km
Prevýšenie 700 m
Čas prechodu 5 h 30 min
Najvyšší vrch Smerek 1222 m n.m
Doširoka vychodený chodník nás priviedol k informačnej búdke Bieščadského národného parku (BdPN), kde sa platí vstupný poplatok. Zaplatili sme, nadýchli sa čerstvého poľského vzduchu a vykročili.
Náš nepísaný vodca, organizátor tejto akcie a človek s najvyšším počtom nachodených kilometrov v nohách sa na túru zodpovedne pripravil. Od začiatku nám začal vysvetľovať a pritom ukazoval paličkou, ako učiteľ pri tabuli na hodine zemepisu, kam až máme namierené a kde sa práve v danom momente náš cieľ nachádza. A pochopiteľne, kde sa nachádzame my. Nenápadne volil prestávky, keď sa v našej sedemčlennej skupine rozostupy medzi nami zväčšovali. Cesta na vrch Smerek, kde sme mali namierené, niektorým chvíľami vyrážala dych. Aby sme nabrali kyslík, predstierali sme, že objavujeme a pozorujeme krásy prírody a že naše mini pauzíčky sú zámerné. Čo bola tiež pravda. Tak oficiálne sme sa všetci zastavili na najvyššie položenej horskej chate. Chatka sa volala Puchatka.
Chatka Puchatka stojí priamo na hrebeni poloniny Wetlińska. Je odtiaľ kruhový výhľad na celé Bieszczady a hlavne na blízku poloninu Caryńska. Polonina je horská lúka, ktorá vznikla odlesnením človeka pre potreby pasenia.
Chatka Puchatka slúžila v 50. rokoch minulého storočia ako protiletecký pozorovací bod. Od roku 1964 slúži ako horská chata.Voda sa sem nosí v kanistrách priamo z prameňa potoka asi 500 m vzdialeného. Elektrina sa vyrába benzínovým agregátom a na noc sa vypína.
Jedáleň, kde sme si dali niečo pod zub a zohriali sa polievkou, zdobia obrázky kreslené uhľom od bieszczadnikow, ktorí po vojne chceli viesť v tejto oblasti nezávislý život.
Keď na nás tričká trocha preschli, opúšťame chatku Puchatku a vyberáme sa červenou trasou. Zase sme mohli pochodovať prírodou a tešiť sa z jej krás. Na jednom úseku sme stretávali ľudí, ktorí mali v sebe čosi rovnaké a čo priťahovalo pohľady ostatných. Všetci totiž mali modré pery, niektorí aj modré vetrovky. A tie modré pery nás len tak jedna radosť, zdravili: „czeszcz“ a „dzień dobry“.
Až neskôr sme mohli uvidieť, prečo sme oproti sebe videli tak mnoho modroústych. Pred nami sa otvorilo široké priestranstvo posiate borievkami. Vypĺňali každý milimeter. Ja som si musela zobnúť tiež. Nedalo sa len pozerať, muselo sa aj ochutnať. Modrými perami som sa šťastne usmievala.
Červenou sme pokračovali na Smerek. Cestou som sa bavila s bratom o tom, prečo s takou hustou frekvenciou sa neznámi ľudia navzájom zdravia a dokonca sa aj usmievajú. Brat mi odpovedal, že je to predsa úplne jednoduché a jasné. Keď sa ľudia stretnú na rovnakom mieste znamená to, že ich na to miesto priviedli rovnaké záľuby. A s rovnakými záujmami a záľubami si pravdepodobne ľudia majú aj čo povedať a majú chuť si vzájomne zapriať dobrý deň.
V podstate som s tým súhlasila, len mi napadlo, že ak je to tak, prečo si ľudia tak srdečne nepozdravia v shopping centrách? Tiež sa uberajú rovnakým smerom a majú rovnaké hobby.
Poďme radšej naspäť zo shopping centra do prírody.
Cestou do dediny si všímam, ako sa Poliaci vedia tešiť zo života. Keď prechádzame mostom cez rieku, na vyčnievajúcich kameňoch z plytkej, ale zurčiacej vody sedia ľudia a tešia sa. Ťapkajú nohami pod priezračnou vodou a nič iné nerobia. Len tak si tam sedia a čľapkajúc, užívajú moment a okamihy, svoju chvíľku pre seba. Je to chytľavé. Najradšej by som si jeden kameň obsadila tiež. Tak sa na nich aspoň z mosta pozeráme a usmievame.
A ešte jedna vec si zaslúžila moje uznanie až obdiv.
Keď sme túru ukončili a pozitívne vyhodnotili, dohodli sme sa, že jej úspešný priebeh zalejeme jedným pivom. Autá už spali v garáži a my sme sa stretli pri stole v miestnej pivárni. Atmosféra bola veľmi príjemná a taká borievkovo – čokoládovo - čipsová. Keď už niektorí vyprázdnili prvý pohár piva, ostrieľaní turisti, ofúkaní vetrom si nás – návštevníkov, chceli uctiť ešte ďalším veľkým, či štamprlou, ale najstarší, taký nepísaný turistický vodca, ten, čo má toho veľa v nohách, hovorí:
Nerušme naše tradície. Kazdý náš výlet končíme tu a vždy jedným pivom, ktorý parádne uhasí smäd po všetkom. Už nás nesmädí. Piť môžeme pri inej príležitosti.
Dopíjam a utieram zaschnutú penu z piva na perách aj ja, obidvaja návštevníci pochopili silu tradície, potrasieme si všetci pravicami a ideme každý, držiac sa svojich myšlienok a svojej cesty domov.
„Czeszcz“
