Dokrtkovala som sa k svojmu autu, ktoré bolo úplne zababušené do snehu. Trčali mu len oči a ústa roztiahnuté do úsmevu. Na kapote malo veľkú bielu snehovú čiapku s brmbolcom. Pravdupovediac, som na túto situáciu nebola pripravená, pretože som v kufri auta mala iba malú kuchynskú metličku s plastovou rúčkou. Ale sneh som zlikvidovať musela, keď som chcela výjsť v ústrety blížiacemu sa večeru, ktorý sa rysoval ako motýľ, čo vyletel do priestoru. Takže som začala pekne zvrchu. Ruky sa dotýkali snehu a pocit zimy vo vymrznutých prstoch pomaly prechádzal až do bolesti, keď sa mi plastová metlička zlomila vo dvoje tak, že ostala nepoužiteľná. Otvorila som kufor a hútala, čo vymyslím. Zrak mi padol na zrolovanú podložku na cvičenie, ktorú som mala pripravenú na deň, keď sa nakoniec predsa len rozhodnem na tú jogu naozaj ísť... Konečne pripravená podložka našla svoje nečakané uplatenie. Tou nadýchanou a zrolovanou podložkou som dočiahla až na druhú stranu kapoty a čo bolo tešivé, že som sa holými rukami nemusela vôbec konfrontovať so snehom. Keď som si takto pomaly vyzliekala auto zo snehu, prešlo na parkovisko okolo mňa nejaké iné auto a z otvoreného predného okienka pán s vystrčenou rukou ponúkal metličku na odsneženie auta so slovami, že toto by sa mi asi viac hodilo, že ju môžem použiť, pokiaľ on bude hľadať miesto na zaparkovanie. Radostne a srdečne som prijala metličku i jeho milý úsmev.
Zrýchlila som tempo na maximum, nech tej nakopenej beloby mám na aute čo najmenej, keď som videla, že pán už zaparkoval. Pristavil sa pri mne a keď som mu chcela vrátiť metličku mi odvetil, že keď dokončím potrebné, aby som ju strčila pod auto zo strany volantu. Ešte som sa za ním rozbehla, keď som si uvedomila, že som vôbec nezachytila, aké mal auto. Vtipne poznamenal, že to bude jednoduché, stačí sa len pozrieť. Naozaj to bolo viac ako jednoduché a jednoznačné, pretože na parkovisku stálo iba jedno auto, ktoré nebolo zasnežené. Poďakovala som, trochu sa začervenala, zvoľnila som tempo a tešila sa tomu, že dobro ešte načisto nevymrelo. Dokonca som si začala pohmkávať aj piesenku. Vtom pribehla ku mne asi dcérka toho pána a podala mi do ruky vizitku s tým, že si na internete môžem čo to o nich popozerať. Pristihla som sa pri tom, aká som zvedavá, ale svoju zvedavosť som zámerne natiahla až do prasknutia, povedala som si, že si vizitku pozriem až doma. Keď som komfortne vymetala všetky kúty auta, nechala som sa vyrušiť slečnou v minisukienke s prosbou:“ Dobrij den, nepožyčali by ste mne etu lopatku keď Vy okončite?“
Čoby nie, požičala, aj keď som sa už skôr videla doma pri teplom čaji, ale však keď sa mne dostalo kus z človečiny, prečo by som dobrý skutok neposunula ďalej a neposedela ešte v stále studenom aute niekoľko minút navyše? Tak som trpezlivo čakala, pokiaľ si deva z Ukrajiny nevyblískala auto jednou rukou, pretože v druhej držala mobil pri uchu. Keď skončila a opustila parkovisko, jemne som položila metličku so škrabkou pod auto na dohodnuté miesto.
Doma som z vrecka vytiahla vizitku....na jednej strane Jehovovi svedkovia JW.ORG...na druhej odvolávka na link na www.stránke...
Bola som zaskočená, udusená, pripečená, navlečená, ako korálka na dlhú niť.
Prvé, čo mi napadlo bolo, že namiesto Strážnej veže mi pán ponúkol metličku so škrabkou. Ocitol sa v najsprávnejšom čase tam, kde ani netušil, že môže rozsiať semienka svojej viery a bleskovo vzniknutú situáciu využiť na to, aby nevtieravým spôsobom ponúkol možnosť bezplatného osobného štúdia Biblie. Aj keď mi to nakoniec celé prišlo také nedonosené, predsa to len malo myšlienku.
V každom prípade mu za tento čin pomoci ostávam naďalej vďačná. Pán mi pomohol. Veľmi. Aj slečne so sukienkou, takže dvakrát vďaka na jeho adresu,odhliadnuc od jeho úmyslu, po ktorom pátranie nie je pre mňa podstatné. Možno mu len veci zacvakli. A nehlučný cvakot pomohol aj mne. Možno, že medzitým naozaj nič nebolo. Možno netreba čítať medzi riadkami.Kto vie....
