Malý domček pri železnici

Písmo: A- | A+

O malom domčeku pri železnici a trochu aj o tom, ako ma veľmi rýchlo dobehlo niečo, pred čím som  utekala.

Stále som premúdrelo tvrdila, že by som nemohla bývať niekde, kde v tesnej blízkosti premávajú vlaky. Jeden deň návštevy u kamarátky, ktorá býva dva kroky od železničnej trate v Malackách sa dopravné a špedičné služby a efektivita integrovanej dopravy predo mnou náhle odhalila tak jednoducho, že keď prichádzal vlak, začala som sa natriasať aj so sedačkou. Keď začal vlak brzdiť, koľajnice sa išli roztaviť od toľkého škrípania. 

Mala som rečí ako bobkov, že to teda nie, že je nefér stavať paneláky pri hlučných železničných tratiach a rolovala som oči všetkými smermi, keď som videla skvelé ponuky na bývanie v Rači s krásnym výhľadom na zelený les, lemovaný železničnou traťou, ktorá do oka vbehla ako prvá.

V tom čase sme si hľadali malý domček na bývanie, niekde preč od hluku a panelákových sídlisk v rakúskom pohraničí. V Gattendorfe sa predávali pozemky, ktoré sa familiárne nazývali „pri trati“ a „v poli“.

Ako to povedal aj sám maklér, že tie rakúske vlaky ako keby mali papučky. Ticho prešumia a nenápadne zmiznú v diaľave. Tak sme tam stáli, na pozemkoch na predaj „pri trati“ a čakali na vlak, či bude mať naozaj obuté papuče. A mal. Naozaj prešiel ticho, nehlučne, veselo zamával posledným vozňom v zákrute a zmizol. Papuče boli vskutku fajn, aj maklér, len obchod nevyšiel.

A čas plynul, ako osobný vlak po koľajniciach v Rakúsku. Ticho a nehlučne. Keď čas dozrel a museli sme posunúť naše rozhodovanie na uhniezdenie, išli sme sa pozrieť na jeden dom. Zelená protihluková stena v dedine vysielala jednoznačný signál, ale ja som ho nezachytila. Moju vlakovú skúsenosť z Malaciek, ktorá ostala kdesi pri Malackách, úplne domotala akási eufória z blížiacej sa kúpy.

Dom pri „zelenej stene“ sme boli pozerať minimálne trikrát. Za tú dobu som zaregistrovala pohyb asi troch vlakov osobnej dopravy a jeden nákladný. Samozrejme v papučiach. Aj ten nákladný. Tak sme načreli hlboko do vreciek a kúpili. A začali bývať.

Po krátkom čase bývania, ku ktorému sa pridružil aj home office, ma uvalila skutočnosť, že som sa stala najvernejšou susedkou s utekajúcimi a pribiehajúcimi vlakmi, ktoré moje dioptrické oko, ani neviem prečo, začalo ostro sledovať. Ale kde ostali papuče? Alebo pribudli nákladné vlaky? Veď to predtým nebolo. Veď som si to overovala aj u predchádzajúceho majiteľa, ktorý tvrdil, že nákladné vlaky je počuť asi len tak, ako električky v Ružinove. A to ma predsa nemohlo vyrušiť. Veď pri tých električkách som spala pri otvorenom okne ako drevorubač po šichte. Skôr ma uspávali než zobúdzali.

No ale električky nie sú vlaky. A predávajúcim netreba vždy všetko veriť. Aj keď sa pred vami vynorili zo spoločnej minulosti.

Tak som sa na mojich premávajúcich vlakových spoločníkov trochu sústredila pozorovaním jednokoľajky akejsi trate vo viditeľnom výseku. Vlaky smerom z Bratislavy kdesi tam, do neznáma a po tej istej koľajničke naspäť. Namojveru, to je iná logistika. Najkratší odsledovaný časový interval medzi dvomi vlakmi bol 6 minút. Pri jednokoľajke dvoch vlakov a v opačnom smere. Vzhľadom na interval dosť odvážne.

Pozorovanie vlakov ma prinútilo vyretušovať môj spôsob myslenia o nákladných vlakoch ako o čomsi pomalom, ufúľanom, lepkavom a rozpačitom. Ich najväčšiu škodu vidím v tom, že nie sú optimálni susedia, aj napriek tomu, ako cieľavedome premiestňujú hmotné predmety v najrôznejších objemových, časových a priestorových súvislostiach. Koľko krásneho dreva už previezli, kmene stromov disciplinovane ležiacich akoby na chrbte v rovnakej dĺžke, ani sa nepohnúc, rovné a zastrúhané ako ceruzky, koľko farebných áut nastohovaných v dvoch vrstvách a v dvoch poschodiach na seba na dvadsiatich vagónoch, kde v jednom vagóne je naložených päť áut. Vlaky frčia rýchlosťou, akoby boli naložené zemiakmi a nie novými vyblýskanými plechmi. Každý deň čítam názvy krásne popísaných lodných vagónov a cisterien, ktoré sa tu vlakovým módnym mólom promenadujú: Hamburg Sud, MAERSK, China Shipping, BLG – Logistics, GATX. Nákladných vozňov som raz narátala 65. Ale možno sa mýlim

Niekedy dávnejšie som zachytila krátku správu, že Európska komisia stanovila cieľ presunúť až 30 % nákladu prepraveného po cestách na viac než 300 km na iné spôsoby dopravy, ako je železničná alebo vodná doprava, do roku 2030 a viac než 50 % do roku 2050.

Tak či tak, skôr nechtiac ako chtiac, stala som sa súčasťou tejto romantiky, ktorá ma prinútila pochopiť, že proste žijem a sledujem pulzujúcu tepnu časti veľkého dopravného sveta. A ešte, že pred čím utekám, práve to ma dobehne.

Vždy som si želala bývať v malom domčeku. Treba si želať dôslednejšie. Netreba si želať len malý domček, ale aj to, čo bude za plotom a čo možno za zelenou stenou. 

Skryť Zatvoriť reklamu