O deviatej večer nás na dohodnutom mieste vyzdvihol taký štvorkolesový dopravný prostriedok. Nastúpili sme celá posádka na ostrove Sal a ticho počúvali inštrukcie o tom, kedy si musíme pri pozorovaní korytnačiek kľaknúť, kedy dokonca sadnúť, či úplne sa zastaviť. Korytnačky dobre vidia v tme, ale svetlo im nerobí dobre. Dýchať sme mohli, aj keď som niekedy na to úplne zabudla. Korytnačky sa môžu pozorovať len zozadu. V podstate znesú všetko, rušivo vnímajú len otrasy a biele svetlo. Nič iné im nevadí.
Čakáme podľa pokynov na tmavej pláži. Krištáľové vlny Atlantiku sa trieštia o seba a na obrovských kameňoch sa menia na drobulinké slané kvapky. Najprv sa tomu všetkému prizeráme prikrytí dekami, lebo na tej veternej strane naozaj veľmi fučí, aj vlny sa zdajú v tme chladnejšie a zúrivejšie. Vietor fúka, vlny sa rozbíjajú na čiernych lávových kameňoch a spenené vybiehajú až k nám na breh. Na nebi je plno, ale úplne plno hviezd. Nebo je z tých hviezd celkom predierkované. Piesok, naviaty až zo Sahary máte vo vlasoch, v očiach, v topánkach, v nose aj vo vreckách. Všetko je nádherné, len korytnačka, zvaná Caretta Caretta, nikde. Trpezlivo čakáme a po niekoľkých minútach dostávame pokyn, že je potrebné presunúť sa na pláž Serra Negra, lebo až tam sa im zažiadalo uhniezdiť.
Tak cestujeme károu tmavou krajinou, oči si rýchlo zvykli na tmu. V skupinke ľudí sa ozýva taliančina, portugalčina, francúzština, nemčina aj čeština. Po vlastných sa dostávame na niekoľkokilometrovú pláž, meniacej sa zo skalnatej na pieskovú a naopak. Niet tu ani nohy, okrem tých našich. Táto pláž je teraz viac frekventovaná korytnačkami ako ľuďmi. Zrazu, ako na povel, stíchneme, lebo všetci vidíme v diaľke červené svetlo, mihajúce sa v kruhu. Áno, tentokrát budeme úspešní, to svetlo patrí nám a my rozumieme odkazu. Celkom "nenápadne" zrýchľujeme. Červené svetlo bateriek patrí ľuďom z kapverdskej organizácie No Limits, ktorí pomáhajú korytnačkám prežiť aj rozmnožovať sa, lebo necitlivý rybolov, je zodpovedný za veľký úhyn korytnačiek, ktoré sú už na zozname ohrozených živočíchov.
Ticho sa blížime úplným tichom a tmou. Ideme v dvojrade za sebou. Červené svetlo odkrýva pred nami veľký korytnačí chrbát. V piesku vyzerá ako obrovský kameň. Korytnačí pancier leží už vo vyhĺbenej jame. Oči sú už zvyknuté na tmu, fotíme len „na červeno“ a zrazu blik-blesk-biele svetlo...tichom prepichujeme fotiaceho útočníka a vysielame k nemu nemé pokarhania...korytnačka, ktorá sa už začala pomaly pohojdávať, naozaj stiahla plutvy a čaká....je múdra, niečo tuší...pod pancierom postupne pomaly mizne aj jej hlava. Po chvíli sa zase mení na obrovský kameň na jemnom piesku. Zavlní sa, ako keby sa chcela oddeliť od piesku. V otvore v piesku veľkosti korytnačky, vidím ďalšiu jamu, užšiu a hlbšiu. A presne do nej budú neskôr padať vajíčka. Zvyčajne ich býva od 80 do 120.
Vychádzajú jednotlivo, ale aj vo fázach po troch, štyroch...v jase mesiaca sa vajíčka vlhkom korytnačky krásne lesknú...korytnačka odpočíva a potom pomaly, so všetkou noblesou kladie vajíčka ďalej. Zase chvíľu odpočíva. Možno si nás prezerá. Po krátkej prestávke sa pustí do práce a do vyhĺbenej priehlbiny, zaplnenej jej vlastným telom začínajú padať ďalšie vajíčka. Ten dômyselne vyhĺbený útvar sa začína zapĺňať bielymi, malými, nežnými, rovnakými, okrúhlymi a krehkými vajíčkami. Je ich už až po okraj. Nestíham ich rátať. Korytnačka si na chvíľu potrebuje odpočinúť, čaká na závan vetra a potom ním osviežená, začne plutvami zahrabávať vajíčka. Raz jednu stranu, raz druhú stranu. S prehľadom, ľahko, priam naučene a tak matersky. Strašne pri tom šuchoce pieskom. Keďže čupím celkom dole, chrstla mi jednu korytnačiu plutvu piesku priamo do tváre.
Keď zas na chvíľu odpočíva, prichádza nežné žieňa z kapverdskej dobrovoľníckej skupiny No Limits, jemne zhrabuje rukou z korytnačieho panciera piesok, ktorý si tam navírila mama - korytnačka a potom unavenú korytnačku odmeria. Má rozmer 130x75. Pri týchto rozmeroch sa hovorí, že môže mať okolo 40 rokov. Celý proces jej trval do 30 minút. Možno aj menej, možno viac, čas som zabudla sledovať. Z toho vyplýva, že je skúsená, pretože jej mladšej kolegyni celý proces trval asi hodinu a pol. Po odmeraní necháva žieňa - dobrovoľníčka našu hrdinku dorobiť všetko, čo má. Korytnačka sa pomaly otáča, ale úplne pomaličky, my pozorovatelia, ju pozorujeme už zase zo zadu. Korytnačka šúcha plutvami po piesku, odchádza pompézne a majestátne, možno aj s nejakou materinskou pýchou či hrdosťou a mizne v prvej spenenej vlne. Ostali po nej nielen stopy v piesku, ktoré neskôr tiež zotrela vlna. Ostal po nej nado mnou visieť obláčik nejakého zvláštneho druhu smútku. Môj neznámy smútok tiež odplavilo more....neodplavilo však ten nemý úžas nad silou a dokonalosťou prírody. Ten pocit vo mne som si nechala. Ten dlho ešte neutíchal.
Ináč, korytnačky vyhĺbia a potom zasypú ešte jednu jamu z dôvodu, aby zmiatli „nepriateľa“ . Veľmi zaujímavé je aj to, že korytnačky prídu položiť vajíčka presne tam, kde sa samé narodili....na rodný piesok. Príroda je úžasná, dokonalá a neomylná. Len my, ľudia, potom rôzne druhy prírodných zázrakov dokážeme „spakruky“ zničiť...
