Manžel vedel po slovensky málo. Ja som vedela po nemecky málo. Aj kvitnúca láska občas okrem samotnej lásky potrebuje na vyjadrenie niekedy aj slová. Tak sme sa prihlásili na slovenčino – nemčinu. Bol to kurz s výnimočnou mladou slečnou, ktorá ovládala perfektne oba jazyky a milovala svoju prácu. Naša dvojhodinovka vyzerala tak, že prvú hodinu som mala ja, kde sme sa venovali nemčine, druhú manžel, kde prebiehala výučba slovenčiny. Dvojhodinovka prebiehala zhruba tak, že v mojej prvej hodine nemčiny najprv lektorka vysvetlila, čomu sa budeme na hodine venovať. Najprv to povedala po nemecky aj napriek tomu, že videla a vedela, že nerozumiem, potom to zopakovala aj po slovensky. Čiže manžel si vypočul všetko v materinskej reči a potom počúval zvuk a melódiu slovenčiny. Po hodine sme si úlohy vymenili a ja som načúvala nemčine, keď lektorka vysvetľovala priebeh hodiny v nemčine a potom to všetko povedala po slovensky. Aby sme zo začiatku vnímali samotný jazyk. Zvuk, tóny, melódiu. Zo začiatku. Je jednoduchšie porozumieť slovám a obsahu, keď to najprv počujete v svojom materinskom jazyku.
Lektorka bola fakt stopercenťačka a výnimočná, na hodinu s nami bola stále perfektne pripravená. My obaja nie vždy. V priebehu hodiny vedela pridať ku každej téme nezabudnuteľné pikošky. Pre spestrenie.
Jedného dňa s manželom preberali farby a tvorili jednoduché „farebné“ vety. Hovorili o žltej, až sa dopracovali k zlatej. A tu sa mladá lektorka chytila príležitosti a úplne sa rozdala a vytiahla na svetlo zaujímavý fakt, že pri hovorovej reči sa môže povedať, ak je nejaká vec alebo osoba príjemná, alebo pekná, že je zlatá, čo nemusí byť zrovna zlatej farby, alebo žlté, ale proste zlaté, môže predstavovať niečo milé, príjemné. Tak pre spestrenie uviedla ako príklad, že na Slovensku, keď má muž veľmi rád ženu, tak jej povie „zlatíčko“.
Manžel si to zapamätal a 2 mesiace som bola bez mena, bola som proste zlatíčko.
Z každej slovenčino - nemčiny sme odchádzali natešení a kreatívni a doma sme si zopakovali, čo sme si z hodiny zapamätali.
Manžel mi po pol roku povedal, ako už „cíti“, vie tvoriť a dokáže vnímať slovenčinu.
Úplne ma presvedčil, že jazyk si vie tvoriť, keď jedného dňa ma len tak ledabolo oslovil „strieborníčko“. Bolo to úplne super. Asi som v momentálnej situácii, keď sa tak rozhodol nebola hodná zlata, iba striebra, to je v tomto príbehu jedno. Len som mu nedokázala vysvetliť, čo mi je na jeho vete smiešne. Tak dodnes som podľa zásluh zlatíčko, alebo strieborníčko. Celkom sa mi to zapáčilo a prijala som to, neurobiac v manželovom cítení slovenčiny nejaký prieduch.
Ale veľký „úder slovenčiny“ prišiel, keď sme boli na pive. Manžel posilnený z posledných kurzov, vnímaním a cítením slovenčiny, objednával pivo.
„Jedno pivo, dve pivo, tri pivo“.
Tak som mu rýchlo povedala, že síce číslovky sú super nepriestrelné, jedno pivo, ale dve pivá, tri pivá...“.
Vypočul si moje jazykové okienko a uzrozumene prikývol hlavou.
„Brnkačka“. Počítal ďalej: štyri pivá, päť pivá, šesť pivá....
Tak som mu povedala, že číselká mu idú super, len gramaticky je to už 5 pív, 6 pív, 7 pív.....keď počítal ďalej, cez desiatku, vysvetlila som mu, že k desiatkovému číslu pridá len „násť“: dvanásť, trinásť...proste jednoduché...došli sme k číslu 14.
Manžel: štyrinásť...
Ja: Nie štyrinásť, ale štrnásť.
Uvedomila som si, že neviem vlastne vysvetliť, prečo nie štrnásť a nie štyrinásť? Keď som pred chvíľou tvrdila niečo len o pridávaní prípony „násťˇ“.
Pozrel na mňa a vzdal to.
Aj ja som vytiahla bielu vreckovku....
Milá naša nezabudnuteľná lektorka, ďakujeme Vám. Vy by ste určite vedeli odpoveď. Na Vašej ceste životom Vám zo srdca prajeme všetko naj. Často na Vás myslíme a rozmýšľame, "kto vie šepkať najhlasnejšie".
