Dali sme si pizzu a zapili ju dobrým pivom. Tekutými krokmi sme sa blížili domov. Zrazu pred naše nohy pristál a zaflekoval holub. Zvláštne bolo, že on nepriletel, on odkiaľsi padol, pretože mal krídla pripažené. Hlavu mal skrytú v perí krídel. Bol ako vtáčia stíhačka. Čosi sa udialo pred jeho pádom na zem. Kdesi vysoko, v korunách stromov sa vznášali v kŕdľoch straky. Tieto vtáky z čeľade krkavcovitých vydávali hlasité škreky a vytvárali nepríjemný hluk veslovitými údermi krídel. Prelietávaním vytvárali rôzne obrazce, keď sa rozdeľovali do skupín, spájali sa, hádali sa..Bola to operatívna porada operencov. Pomaly sa približovali až k holubovi a v bezpečnej vzdialenosti od nás ho najprv len pozorovali. Špehovali ho v korunách roztrúsených stromov stromoradia. Holub predstieral smrť a prevalil sa nabok. Vtom jeden zo stračej skupiny ešte chvíľu zakrúžil a potom absolútne pevne rozhodnutý, naletel priamo k holubovi a začal ho ďobať ohnutým zobákom do brucha. Ďobal ho do červena. Ostatné straky sa vznášali nad nimi a potom tesne prirazili až ku chodníku. Škriekali a ignorovali skutočnosť, že tam stojíme a sme z úplne inej čeľade. V úžase sme ani nestihli privrieť spadnuté sánky. Zámerne sme sa zase pohli a 15 kusový kŕdeľ vtákov odletel do konárov stromov, aby tam hrali mŕtve straky. Medzi konármi stromov v lístí úplne čušali a upratali svoje rekvizity. A tento okamih holub využil vo svoj prospech. Vztýčil svoj holubičí krk, vystúpil zo svojej operenej ulity a začal pomaly pajdať. Asi si pádom na zem pokazil nejakú súčiastku. Nohu a krídlo ťahal za sebou ako sivý holubičí závoj. Myslím, že tušil, že pokým tam sme, tak jeho stračie ohrozenie minimalizujeme a stojíme na jeho strane. S dierkovaným bruchom sa ukryl do bezpečia pod jedno z áut, ktoré parkovali pri chodníku, nechávajúc za sebou nenápadnú úzku červenú čiaru. Čo bolo pod útrobami auta, čo sa tam udialo, koľko myšlienok jedného holuba sa tam narodilo aj umrelo, ostáva nejasné.
Príhoda s vtáčou vojnou mi dlho ostala v pamäti. Nevedela som ju z pamäte vygumovať. Čím viac som od nej odbiehala, tým viac ma ona dobiehala. Trčala zo mňa ako kameň z pokojne tečúcej rieky.
Asi o dva týždne, vykračujúc cestou necestou som naozaj nechcela veriť tomu, čo som musela uvidieť. Na chodníku som našla rozplešteného holuba. Krídla mal vystreté ako lineár. Perie na krídlach sa mu nenápadne hýbalo. Neviem či ho rozhýbal letný vánok, alebo či to spôsobila jeho dýchacia sústava. Svietilo naň slnko, perie sa lesklo, vyzeralo ako satén. Vedľa neho ležal ešte jeden. Perie sa mu už vo vánku nehýbalo a nevyzeralo ako satén. Muchy, mravce a chrobáčiky vytvorili okolo neho úzky kruh....
Spomenula som si na príhodu o holubovi a strakách. Aj napriek tomu, že vonku sa leto hralo s vysokými tónmi, mnou prebehol chlad. Po chvíli som sa silno otriasla, nepokoj som však zo seba nestriasla. Ostalo mi nevoľno. Z troch holubov a ich osudov....
