Zase bosá

Takmer po roku som na ulici bola znenazdajky zase bosá. So zabudnutými pocitmi, ktoré som začala nanovo objavovať aj vnímať. Na bosonohý stav som nebola pripravená. Ísť naboso do ulíc vyžaduje totiž prípravu...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Tentokrát som sa k rozhodnutiu ísť naboso dopracovala neplánovane. Ako som si vykračovala v šlapkách, odtrhol sa mi remienok, myslím, že to bol akýsi nosný remienok a ani môj prísny ani prosebný pohľad, neotriasol egom pyšnej dekoratívnej kvetinky, ktorá držala celú obuv pokope. Natrhnutá ostala najprv ovisnuto a zvädnuto zazerať na chodník a potom sa rozhodla nadobro skončiť svoju životnú púť. Úplne sa vykašlala na svojho majiteľa. Jej rozhodnutie povedať si stop ma síce zaskočilo, ale len na chvíľu. Rýchlo som dala slobodu aj druhej nohe. Myslím, že sa na mňa nehnevala. Veď nohy sú ako dvojičky a zaslúžia si rovnaký podiel lásky, pozornosti a starostlivosti. A spomenula som si na to, ako som si približne pred rokom vykročila do ulíc, plných života prvýkrát tiež bez topánok.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Myslela som si, že po dlhom čižmovom a potom takom kotníkovom období moje nohy neprestanú plesať od radosti, že nadišiel ten správny čas a oni sa dostanú z obuvového väzenia na slobodu. Neplesali. Skôr som mala pocit, ako by na mňa chceli vyplaziť jazyk.

No poviem vám, krátku pamäť majú nohy. Celkom zabudli na to, v akej harmónii už boli s kamienkami, či nerovným povrchom. Ako sa kamarátili s mravcami a nechali ich loziť ozlomkrky dole hlavou ku kolenám a naspäť, ako zabudli prsty na to, ako sa im ďatelinka nanútila do priazne a oni s ňou žili v symbióze a ja som ju potom spomedzi prstov musela doma surovo likvidovať. A úplne zabudli na krásne dažďové jazierka, ktorými prešli zámerne aj viackrát....dokonca moje nohy boli také zabudnuté, že hneď v prvý večer doma som zistila, že aj napriek tomu, že som vyhľadávala chodníky v tieni, smutno a bolestne zabublala moja koža na chodidlách. Cez zimu sa z mojich nôh akokeby stali "krehké fajnovky". 

SkryťVypnúť reklamu

Čo sa ale vôbec nezmenilo, boli reakcie ľudí a ich hĺbavé pohľady. Hneď prvý deň som sa míňala s jedným pánom. Všimla som si, že nie je obutý. Zrejme truhlík, ako ja. V duchu som sa potešila, ale nekomentovala som nič nahlas. Pán sa chytil slova prvý a chlapsky zahlásil, že to vyzerá na to, že máme rovnakého obuvníka. No skoro sme si na tom chodníku potykali. Pán bol na môj vkus dosť zvedavý. Ale ako sa hovorí, kto je zvedavý, bude skoro starý? Či zostarne skôr neviem, ale otázok mal dosť.

A potom som bola v meste. V centre Bratislavy. Bola sobota. Mesto brázdili topánky turistov, keď som zrazu zazrela jednu turistickú dámu. Možno ani nebola turistka, možno domáca, možno zdomestikovaná. Tak či tak, niečo ma proste na nej pritiahlo. No, ďalšia spriaznená duša, pomyslela som si. Tá dáma bola bez topánok. Ako si vykračovala predo mnou, zvodne dvíhajúc nohy, videla som zospodu jej čierne chodidlá. Aké mi to bolo sympatické.....A ako kráčala, všimla som si, že má krátku sukňu na traky a pod sukňou ....a vlastne aj za trakmi sukne - mala len holé telo. A ja som jej doteraz čumela na krásne špinavé bosé nohy, zatiaľ čo okolo mňa vrel vzduch teplom a vášňou. Bolo zaujímavé sledovať reakcie mužov. Našli sa aj páni, ktorí si ju akože úplne nenápadne zozadu odfotili. Bolo rozhodne fajn, že si ľudia v tomto momente navzájom nedokázali čítať myšlienky. Možno by som sa niekedy aj začervenala. Samozrejme aj dámy si išli oči vyočiť. Ale to už som odbočila od vlastného príbehu.

SkryťVypnúť reklamu

Keď som nakupovala v obchode rohlíky, všimla som si na sebe spoza regálov pohľad jednej panej. Vedela som, že sa na niečo chystá. Cítila som, ako v duchu zoraďuje slová vo vete, ktorú na mňa vypustí a do ktorej ma "obuje", keď budeme v bezprostrednej blízkosti.

,,Myslím si o sebe, že som celkom všímavá. Aj teraz evidujem, že nemáte topánky. Ja si všimnem veci, nechám to tak a nepátram. A potom sa na seba hnevám, že to nedotiahnem do konca a ostanem ľahostajná. Preto, aby ma doma nemrzelo, že som sa zase na nič nespýtala, pýtam sa vás: Môžem vám pomôcť? Môžem vám priniesť jedny svoje topánky, ktoré nepotrebujem a vám pomôžu?" povedala neznáma pani.

SkryťVypnúť reklamu

Priznám sa, bola som z tohto zážitku "nijaká". Nevedela som v tom momente dosť presne zatiahnuť "šnúrky v topánkach tak, aby ma netlačili", nevedela som do slov zaodieť pocit, ktorý som mala. Len viem, že ma to nepotešilo, ani nedojalo, ani neosvietilo, len sa to stalo veľmi zapamätateľné. Sama neviem vlastne celkom prečo.....lebo som v jej slovách cítila ľútosť? Niektoré dni majú viac slnečných lúčov, niekedy aj prší. Aj jedno aj druhé je dobré a krásne.....ale niekedy sa vám jednoducho nechce hrať sa na en, ten, tiky.

Na druhý deň som nohy natlačila radšej do topánok. Vravela som vám, naboso je proste človek viac obnažený a zraniteľný. Ale ľútosť ...tá sa mi nepáči.

Našťastie na mňa priam vypadol z internetu článok, ktorý prikladám.Presne toto som si potrebovala prečítať. Bol to pre mňa článok ako lusk:-)

http://kosicednes.sk/tema-dna/topanky-sa-rozhodla-rozdat-po-meste-kraca-naboso/

Svetlana Kuzmits

Svetlana Kuzmits

Bloger 
  • Počet článkov:  25
  •  | 
  • Páči sa:  74x

Nejde byť vždy hrdinom... Zoznam autorových rubrík:  CestovateľskéSúkromné

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
SkryťZatvoriť reklamu