Futbalisti vybehli. Štadión zaplnený tak akurát. Písknutie hlavného rozhodcu a zápas sa mohol začať. Bola som napätá a pre istotu som sa ešte raz opýtala, na ktorej strane je bránka, kde chceme vidieť gól. Dostala som nečakanú odpoveď, že druhý polčas je to potom tá druhá... :-)
Prvý gól padol už v tretej minúte, bol ale v nesprávnej sieti. Prehrávali sme 1:0 a to bol aj konečný výsledok. Nevedela som sa vynadívať na hráčov, ako zvláštne a pre mňa bezdôvodne padajú. Neviem kedy, prečo alebo podľa akého kľúča vedia, že teraz! Zrazu je to ako v spomalenom filme: Hráč padá, v tej istej sekunde skríkne a zároveň si drží tvár jednou rukou. Druhou sa chytí za nohu a potom leží schúlený, kým nepríde rozhodca. On potom príde, čosi povie a hráč vstáva. Pohopká, podskočí a znova beží. Baľetky, pomyslím si, celý čas na nohách. Obdivuhodné. Diváci sa rozčuľujú, kričia........padli aj sem nehodiace sa slová, ale tá výdrž! Klobúk dole, ja by som bola už dávno zachrípnutá.
Pred koncom zápasu to poriadne vrelo. Niektorí to psychicky nezvládli a začali odchádzať. Na strane hostí futbaloví nadšenci skákali od radosti, bečali, vyzliekali sa do pol pása. Ťažkoodenci sa k nim začali približovať. Ani som si neužila posledný hvizd, ako som bola zaujatá pozorovaním akejsi trmy-vrmy. Zdalo sa, že sa strhne bitka. Pobrali sme sa k východu a museli sme prejsť aj okolo hlúčika, ktorý vzbudzoval rešpekt.
Dobrý deň, policajti! Pozdravil nahlas asi 6 ročný chlapček ( prepáč, ak som sa sekla a máš už sedem :-)..) Pochválila som ho, ako je pekne vychovaný a pozrela na policajtov. Možno sa aj usmiali, ale pre masky to nebolo vidno..
