Rudo bol príslušník justičnej a väzenskej stráže. Bachár. Vždy veselý, vynikajúci psychológ, manžel, otec. Keď boli nejaké problémy s väzňami, keď jeden odmietal jesť, keď iný stratil zmysel života, keď sa ďalší potreboval vyrozprávať, keď bolo hocijaké keď, vždy volali jeho. Mal trpezlivosť, vedel počúvať, aj poradiť. Od neho to brali, bol prirodzená autorita. Väzeň Šani ho mal veľmi rád a veľakrát mu hovoril, že mu je ako otec.
V to ráno sa s ním zas potreboval súrne rozprávať. Bolo to niečo veľmi dôležité. Veľmi súrne a veľmi, veľmi dôležité. „Pán žandár,“ povedal „ ide o život.“ Rudo ho zobral bokom, prichystaný na všetko. Nik ich nerušil a prihrbený Šani spustil roztraseným hlasom.
Väzni chystali útek. Plánovali to niekoľko mesiacov a do milimetrových podrobností. Potajomky si vyrobili smrtiace zbrane. Dlhé nože pripomínajúce zmenšeninu mačety mali dobre poschovávané. Materiál mali z fabriky, kam ich každý deň vozili väzenským autobusom. Zaútočiť chceli okolo poludnia. Plán bol - zneškodniť službukonajúcich bachárov, zmocniť sa kľúčov a pištolí s ostrými, zo strážnej veže (v ktorej by za sebou nechali ďalšieho dozorcu bez života) preskočiť do škôlky, zobrať pár detí ako rukojemníkov. Získať auto a zmiznúť. Zmiznúť kam? Čo potom? Rozdelili by sa, deti chceli pustiť - kam by išli? Ani radšej nemyslieť... Šani sa rozreval a prosil Ruda, aby niečo spravil a aby ho preboha neprezradil. Len pred dvomi dňami si náhodou vypočul rozhovor o hroznom pláne. Zistili, že to vie a pod nátlakom súhlasil, že utečie s nimi. Rudo dnes nemal byť v robote, ale kamarát si potreboval vymeniť službu. Keď ho Šani ráno zbadal, prišlo mu zle. Nezvládol to a všetko mu povedal.
Vo väznici nastal poplach. Nebolo na čo čakať. Útek bol prekazený. Šani bol na tom psychicky zle a skončil v nemocnici. Väzni, ktorí chceli utiecť boli bezodkladne prevezení do iných zariadení.
Jedna z mnohých udalostí, ktoré Rudo zažil počas rokov v uniforme. Kadečo sa zomlelo. Nebolo to ľahké zamestnanie. Mal dobých kolegov a teraz stojí v strážnej veži, pozerá sa raz na väzenský dvor, potom na deti, čo sa hrajú na preliezkach v škôlke a znova na dvor. Vidí aj kostol. Zvláštne zoskupenie. Pozerá sa a nevie udržať slzy. Rozmýšľa a plače. Plače ako malý chlapec. Je to jeho posledná služba. Ide do dôchodku a vôbec sa na to necíti. Veď hej, odpadne stres, bude môcť ísť za kamarátmi, nebude sa naháňať, už žiadna nočná namiesto sedenia doma pred telkou.
Bude taký nepotrebný páprda.
Marian ho našiel neobyčajne smutného. Chlapa ako horu, rešpektovaného. Nebál sa nikoho. Možno sa aj bál, ale nebolo to vidno. A tá uniforma! Pristala mu, fešák bol. Potľapkal ho po pleci. „Neboj Rudo, zvykneš si! Veď len pár rokov a aj mňa to čaká. Len nech sme zdraví, aby sme si to mohli užiť. Vstaneš kedy chceš, spať pôjdeš kedy chceš. Netráp sa, dosť si sa narobil.“ Snažil sa povzbudiť človeka, ktorý celý život drel.
Večer, keď skončil nešiel hneď domov, ostali viacerí a spomínali. Dobrá partia boli. Kadečo spolu povystrájali aj zažili. Jeden druhého podržali, pomáhali si. Robota s odsúdenými nebola nikdy jednoduchá. Každá služba bola iná, ale na prvú a poslednú nezabudne.
