Hneď po prebudení Martin zistil, že vôbec nespal a pocit pri srdci mu našepkával, že otvorením očí sa to len začalo. Pomaly každé slovo predbehlo „ne“. Ne-dobré ráno, ne-chce sa mi vstať, ne-mám chuť na raňajky a vonkoncom ne-mám dobrú náladu. Posadil sa a pokus o prvý dnešný krok sa skončil bolesťou. Keby bol včera poslúchol mamu a odložil stavebnicu, nestúpil by na tú najšpicatejšiu súčiastku.
Hlasné:„Aúúúúúúúú“ sa rozbehlo po byte ako kopa švábov a následný kopanec o posteľ nepriniesol úľavu. Martinove oči sa okamžite zaliali slzami. Cestou do kuchyne si stihol udrieť plece o zárubňu a fľochnúť po sestre, ktorá s úškrnkom prežúvala ďalšie voňavé sústo.
„Ty si zjedla celú vianočku?“, skríkol na ňu Martin a neodpustil si buchnát do hrbatého chrbta puberťáčky, ktorej zabehlo a vianočková kaša vyprskla na čistý obrus a ušlo sa aj maminej nočnej košeli.
Zívajúcej žene sa razom zvýšila tepová frekvencia, ale pokojným hlasom si povedala, že je sobota a dnes to bude príjemný deň. Celý týždeň sa tešila na rodinný výlet bicyklom a príjemné počasie už netrpezlivo čakalo. Ani nevie, ako to všetko zvládla. Bolo to asi najťažších sedem dní. Pohreb, jedno odreté koleno, pokazené auto, dve rozbité vajíčka, zavretý obchod, malé topánky, prečo budík nezazvonil?, vytečená práčka, upchatý záchod, prasknuté nervy a žiarovka na chodbe. Deti ju videli prvýkrát plakať a ona to ospravedlňovala stratou starej mamy, ktorú predtým veľmi nespomínala. Zanevrela na ňu a to ešte nebola ani na svete. Nemali vlastne žiadnu šancu sa zblížiť a príbehy kamarátok o láskavých babkách sa jej zdali vymyslené. Láskavé babky neexistujú...
Martin hundral. Bože, celú cestu mu všetko vadilo! Veľa slnka, potom sprosté oblaky, zajac nemá čo behať po poli, vlak je zbytočne dlhý a aj tak je prázdny, bociany sem nemajú čo chodiť a: „Veď som dával pozor“, vrieskal na sestru, keď sa zložil na deravej ceste a odrel si aj druhé koleno.
Mame ho bolo ľúto, ale aj ona má ťažké dni a nehuláka v jednom kuse. Nejakým zázrakom sa im predsa len podarilo doraziť do starého mesta. Bolo tam rušno, klopkanie topánok si podávalo ruky s ozvenou fotoaparátov a mobilov, detský spánok strhol do rozbúreného mora hlasný smiech okoloidúcich turistov a za bránou, za tou zhrbenou drevenou starenou, svoju náruč otvoril ľúbivý zvuk klavíra.
Martinova hlava sa ta otočila a aj mamu s Karolínkou klávesy jemne potiahli za vlasy. Bicykle postavili do kúta a sadli si na lavičku. Mladý umelec so šiltovkou naopak a v šľapkách nevnímal, čo sa deje za jeho chrbtom a keď mu z prsta vyskočila posledná nota, zľakol ho hlasný potlesk, ktorý vôbec nečakal. Začervenal sa a jeho líca boli na chvíľku také rudé ako Martinove kolená. Pozreli sa na seba a úsmev im spriaznil duše. Mladík ešte chvíľku hral a malý chlapec sa prestal hnevať na celý svet. Tóny mu ofukovali boľačky tohto dňa, aj tie včerajšie a zdá sa, že aj tie minulotýždňové. Zamračené obočie sa narovnalo a oči vytiahli zaslzenú roletu.
Hudba z klavíra sa mu natoľko zapáčila, že hneď na začiatku školského roka zašli s mamou do blízkej umeleckej školy a chlapec, ktorý v jeden deň toľkokrát spadol z bicykla, udrel sestru, rozlial kakao, narazil do zárubne, stúpil na kocku, sa začal učiť hrať na klavíri. Páči sa mu to? Ej!, že či! Jeduje sa, keď tóny znejú falošne, keď sa prsty zamotajú, keď rytmus sfúkne prievan. Rád však spomína na chalana v šľapkách, ako sa naňho usmial a počul jeho povzbudenie, ktoré nikdy nevyslovil. Ten úsmev ho tľapká po pleci a posúva dopredu, ako mamina pravda: „Nič nie je zadarmo a bez cvičenia nebude potlesk.“ ...
