Po vystúpení z lietadla som bola za exota ( aspoň som si to myslela ), lebo moja angličtina bola v tom čase na úrovni- I should be so lucky, lucky yeah....Kylie sa mi dostala pod kožu... Prvé dni boli z mojej strany veľmi usmievavé. Austrálčania sú otvorení, milí ľudia, ide z nich pohoda. Snažili sa mi ukázať, vysvetliť a ja som sa usmievala, že fajn, ale fakt nič nerozumiem. Oni môj úsmev pochopili, že fajn, rozumieme sa.
Aklimatizovala som sa pomerne rýchlo. Heslo- nerozmýšľaj prečo, jednoducho rob to tak, ako vidíš, že to robia domorodci, som uplatňovala v praxi. Živočícha, ktorého nepoznáš, pokladaj za jedovatého a radšej sa mu vyhni. U zubára, keď sa mi po dvoch týždňoch v Sydney zlomil zub, som sa dohodla komunikáciou cez mobil, na ktorého druhej strane bol človek hovoriaci po anglicky. Do banky som prišla s papierikom- Dobrý deň, prosím si založiť účet, tu sú moje údaje.....v prípade potreby kontaktujte xy, ktorý vám poskytne potrebné informácie. Super, ja som ten dinosaurus, ktorého som hľadala.
Po dvoch mesiacoch v škole, kedy som Slováka poznala podľa veľkosti slovníka ( ľudia z Ázie mali také kalkulačkové :-)...pred 15 rokmi u nás v štádiu sen ) som začala rozumieť a keď sa ma niekto spýtal, ako sa mám, vedela som odpovedať. Po pol roku som nastúpila do svojho prvého zamestnania a vtedy skončila všetka sranda. Angličtina v praxi bola iná, ako tá v škole. Austrálčania majú svojský prízvuk, veľa slov prehltnú, alebo ich skrátia tak, že si to človek vysvetlí úplne inak a slovensko- anglický, anglicko- slovenský slovník tvoril skoro celý obsah mojej kabelky.
Život dinosaura sa mi zapáčil. Cítila som sa ako dieťa, ktoré sa učí všetko od začiatku. Začala som spoznávať krajinu, rozoznávať druh pavúka podľa siete, pozerať sa najskôr do prava a potom do ľava pri prechode cez cestu, rýchlo som si zvykla na papagáje na stromoch, ale 5 a viac centimetrové, šialene rýchle šváby nepatrili medzi moje obľúbené...Príroda je úžasná a svoju silu sa mi ešte len chystala ukázať.
