Pes zdvihol labu a... pán nezdvihol, ale rozopol zips a... Homo sapiens so psom. Aké prirodzené. Keď treba, tak treba, veď sme vonku. Každý si vybral svoj strom a nevadí, že okolo je kopec ľudí, detí... Úplne samozrejme. Pokračovali ďalej v prechádzke a možno sa stretli s iným Homo sapiensom, človek to moderný a možno si aj podali ruky... a možno ten súčasný, rozumný človek skočil aj do obchodu, a kadečo tam chytal... tými rukami... Myšlienky som hodila iným smerom, nechcela som si pokaziť pekný deň. A tam zrazu žena Homo sapiens, so psom. Ona na štekličkách, zahĺbená do mobilu, ani si nevšimla (nehcela?), že jej nie práve najmenší kamarát to naložil tesne vedľa chodníka... sa čudujem, že do toho potom nestúpila. Ona nie, ale niekto iný to schytá. Niekto, kto pôjde na prechádzku a bude sa tešiť z krásneho počasia... až do chvíle, kým sa nepošmykne...
Homo sapiens, človek vyspelý. Tak som si to prečítala v knihe, pre istotu, aby som si niečo nevysvetlila nesprávne. Aj tak stále mnohým úkazom nerozumiem. Nevychovanosť? Lenivosť? V tomto prípade to však netreba do ničoho obaľovať, lebo chlap čúrajúci so psom v parku plnom ľudí je ľahostajný ignorant a všetci jemu podobní, ktorí to po svojich miláčikoch nechajú tak, si môžu podať ruky... Radšej nemyslieť na to, kedy si ich naposledy umyli...
