So smiechom sme doň naskákali. Priehrada zo skál, palíc, kolesa a deravého hrnca odolala náporu nie veľmi silného prúdu a náš osobný prístav sa tak tešil z milej návštevy. Na brehu sme zapichli palicu s tričkom, aby bolo jasné, čie územie to je. Voda bola studená, ale v toto horúce dopoludnie ideálna. Až modré pery boli signálom k nútenej prestávke. Išla som sa teda napiť. S plným pohárom som sa motala po záhrade a predstavovala si, že som princezná. Toto je môj úžasný zámok. Voňavý, priestranný a plný farieb, namiešaných presne, ako to mám rada. Pokloním sa kvetom, nadviažem zdvorilostnú debatu s hruškou.
V momente, keď som ostala stáť v mravenisku a až štípance ma na to upozornili, spomenula som si na Cigáňa. Musí byť smädný. Neveľká, chlpatá postava, ležala na zemi vedľa strážnej veže s vyplazeným jazykom. „No poď sem, poď,“ kričím naňho v podrepe a búcham sa do stehien. „Ideme sa kúpať!“, tešila som sa zaňho. Horko ťažko vstal a očami naznačoval radosť, že je poctený mojou pozornosťou.
„Fuj, ale smrdíš...“ neodpustila som si poznámku pri odopínaní retiazky z obojka. Tušil zábavu, lebo som mala zrazu problém ho udržať. Cigáň nebol veľmi veľký pes, ale SILÁK bol a pri brechaní vzbudzoval STRACH! Tri, dva, jeden...jáááááj, počkááááj...ťahal ma za sebou. Moje malé nohy lietali vo vzduchu, až sme obaja pristáli v potoku. Šmyklo sa mi na kameni a skončila som tvárou vo vode. Cigáň sa rozosmial a tak som ho začala špliechať. Radoval sa ako malý chlapec. Behal, skákal, chytal motýle aj odraz slnka. Štekal od nadšenia. Sliepky nelenili a nahrnuli sa k plotu. Keď ale zbadali, že v podstate o nič nejde, len mávli krídlom a zanechali po sebe odkaz.
Cigáňa som statočne držala za obojok, aby neušiel. On sa však po chvíľke stal celkom bláznivý, šťastný, ubrechaný a šmykľavý. Urobil voľáku slučku a v ruke mi zostal obojok, zo psa len dva chlpy (aspoň bude DNA pre prípad, že sa nevyhneme pátraniu). Vyskočil na breh, ošpliechal maminku, ktorá si práve vyšla na lavičku vypiť svoju kávu a podbehol tetuške popod sukňu. „Bežím, ja bežím,“ jasal Cigáň. „To pozeráte, vy trúby!“ Brechol s úsmevom na sliepky, ktoré ho za plotom väčšinou ignorovali. Teraz sa zľakli a hádzali tými svojimi zadkami ostodušu na druhý koniec ohrady. Bolo to ako z grotesky. Predtým urodzené panie s chladnou tvárou, teraz s vyplešťanými očami a v zobáku zrno miesto slov. „Sa upokojte krásavice,“ zavrčal ešte, „ si tu len tak behám...“
Vtom Cigáň zbadal ocka. Nasledoval rýchly šprint ku bráne. Otvoril ju. Fíha! Vôbec som nevedela, že to vie. Šikovný pes! A potom prišla pol hodina zadosťučinenia, osobnej dôležitosti a slávy. Ostatné psy šlo roztrhať. Cigáň ich džentlmensky odzdravil, cikol a bežal. Zastavil, cikol, bežal.
Neviem, ako sa podarilo ockovi chytiť ho. Keď sa vrátili, bol spotený. Hlavne, že Cigáň bol spokojný. Aké dobrodružstvo, jój, prenáramne sa mu to páčilo. Špinavý bol zas ako čert, ale u sliepok si získal zaslúžený rešpekt. Aspoň na jedno popoludnie. A odo mňa polovicu z mojej večere, keď sme sa spolu v jeho búde smiali nad jeho beťárskym kúskom.
ps: Idem si ja čoskoro odbehnúť na naozajstné prázdniny, preto sa vám nebudem chvíľku venovať. Budem však pozorovať okolie a mozog si zapíše. Určite dám vedieť, keď sa vrátim. Prajem všetkým pekné dovolenky, oddych a prázdniny od povinností. :-)
kvekle
