Nedávne predpovede počasia ma nenechali chladnou, avšak ostala som po ich ignorovaní zmoknutá. A to hneď tri dni po sebe! Máj som začala upodozrievať, že je zamaskovaný apríl, no napriek tomu som
mu verila a úspešne som odolávala výstražnej ruke môjho červeného dáždnika.
Pohľad z okna ma ubezpečil, že v pondelok budem v bielom tričku hviezdiť pod modrým nebom. Okolo druhej poobede som najskôr zaregistrovala ticho ako pod perinou a vzápätí náhly smiech vetra. Potom sa nebo rozrevalo a moje líca pri myšlienke na to, ako budú kvapky vytrvalo bozkávať moje biele tričko, razom konkurovali farbe ohrdnutého dáždnika. Nechcem byť MISS!
V utorok ráno sa slnko vyškieralo na plné ústa, ale nie! Nedala som sa oklamať jeho "krásotou" a tmavé šaty si pochvaľovali výlet mestskou hromadnou. Prvá nečakaná dažďová epizóda sa tentoraz spustila okolo jednej. Ha! Kým pôjdem domov, prestaneš! A veru aj prestala, ale na pol ceste postrašila jemnou sprchou. To bola výstraha pred tým najlepším, čo na mňa čakalo v stredu.
Po raňajkách sa mi znova dáždnik hodil k nohám, ale tesne pred odchodom som ho zavesila naspäť, veď dnes hádam nebude... Aj predpoveď je nejasná, čiže je to jasné. Dnes pršať nebude. Oblačné gangy sa naťahovali so slnečnými lúčmi o VIP pozíciu na oblohe a obedňajšia prestávka bola obkolesená poriadnou čierňavou. Rezervné dáždniky si uchmatli kolegyne a ja som sa suchou nohou vybrala po práci domov. Povestné ticho, ťažoba, náhly vietor. Chodník začal byť z ničoho nič bodkovaný, ľudia pridali do kroku, autám hladkali okná stierače. Doľava doprava. Presne ako stierače som začala skákať po chodníku, lebo keď je v oblaku diera, mláky sú väčšie a hlbšie ako svet. Jednu takú si nevšimla rýchla vodička a v momente som sa cítila ako v autoumyvárni. Na hlavu som si položila kabelku, aby som aspoň čo-to videla. Zadok predo mnou sa rýchlo vzďaľoval, ale snažila som sa držať rýchlosť. Na križovatke išiel iným smerom a tak som posledných päť minút cestou na zastávku kvapkala sama. Nemala som na sebe okrem humoru suché asi nič a pod strechou preplneného útočišťa sme sa ocitli tri druhy ľudí. Prvý druh - kompletne zmoknutí, očividne bez dáždnika. Druhý druh - s dáždnikom, zmoknutí všade inde, okrem hlavy a ľavého pleca a tretí druh - dvaja suchí. Nemám predstavu, ako sa sem dostali, ale chápala som, prečo mi začína byť zima. Keď sa už pomalým krokom blížil dávno vyradený autobus (nový sa asi zas pokazil), dúfala som, že ma vodič nevyhodí s poznámkou, že mokré myši neberie. Sadla som si na voľné miesto vpredu, kde ma ovalilo teplo. Žeby sa vodič nad nami zľutoval a pustil kúrenie? Cítila som sa ako vo vyhriatej vani. I driemať sa mi počalo, ale keď mi v zákrute hlava kvacla, veľké oči som nasadila, aby som sa až na konečnú neodviezla.
Vodičovi som poďakovala, že milé od neho a on prekvapený, že nemám za čo.
Dnes ráno, asi sa znova pokazil parádny, červený autobus, pristavil sa pri nás opäť ten starý, zelený, čo ani pekné sedadlá nemá, ani klimatizáciu, či tlačidlá vhodné na dotyky, ale zato schody, ktoré ma nútia robiť zvláštne pohyby, keď mám úzku sukňu. Sadla som si dopredu, ako minule, s dobrým výhľadom na cestu. Vonku už bolo príjemne teplo a tak ma prekvapilo, že sa v autobuse kúri. Fíha? Tak to minule vodič nekúril so spolupatričnosti so zmoknutými, to len inovácia udrela do dopravného podniku. Staré autobusy kúria, aby sme sa predhriali na zimu!
Hromadnej doprave teda ďakujem, že na nás takto myslí a vozí nám teplo do zásoby, aby sme v zime v studených autobusoch nepomrzli.
PS: všetko najlepšie PAULíNKA :)
