Zaujímavé je, že od mojej maturity už pár rokov prebehlo a spomenula som si na to práve dnes, keď som hneď ráno dostala od šťastného otecka sms so správou, že Jakub je na svete. Nový sused :-) Taký malý susedík. Prešla mnou obrovská radosť, ako keby som ja mala na tom nejaký podiel. Deň sa začal ozaj výborne, napriek nepriaznivým predpovediam počasia. Na raňajky som nemala nič neobyčajné, čo by bezdôvodne podporilo vylučovanie hormónu šťastia a tak sa teším, že ma môj optimizmus neopustil ani počas behu pomedzi dažďové kvapky. V autobuse boli milí ľudia ( a to išli do práce ), ani vodič nenadával...ako keby sa všetci dohodli, že dnes sa narodí človek a tak ho hneď nevystrašíme, aby si to celé nerozmyslel a náhodou sa nerozhodol vrátiť tam, odkiaľ prišiel. Nie je to tak dávno, keď som bola sama dieťaťom. Bolo to obrovské dobrodružstvo, čo som v tom čase vôbec tak nevnímala. Pamätám si na hojdacieho koníka, čo sme mali v škôlke. Raz nám tam do dvora vbehla ozajstná krava! Kde sa vzala netuším, keďže to bolo v meste, ale obraz rozhádzaných bicyklíkov, lôpt, švihadiel, kolobežiek a množstvo nosov nalepených na okne ( z vnútornej strany) vyvoláva vo mne úsmev a patričnú dávku hrdosti, lebo môj prvý stret s tak veľkým zvieraťom som zvládla bez kriku, respektíve nebolo ho až tak počut cez ten vreskot :-)
Moja odvážna duša sa prejavila aj po pár rokoch dlhšou prechádzkou do dediny vzdialenej asi 5 kilometrov s tým, že som mala v pláne sa rodičom stratiť. Mala som pocit, že ma nemajú radi ( pravda bola opakom ) a videla som niekde v televízore, ako chlapec odišiel z domu a keď ho našli všetci boli radi. To som očakávala aj ja. Keď som dorazila po hodine, či dvoch k tetuške ( tak sme volali ockovu sestru ) a zbadala som našich, že sú u nej na návšteve, počkala som pod lavičkou pri potoku. Začalo pršať a tak som o slizkých kamarátov s ulitami nemala núdzu. Hlad ma ale vyhnal do bezpečia tetuškinho domu, kde ma o nejaký čas našiel ocko ( už ma hľadali ). Maminka mala oči červené od plaču, nik nevyzeral šťastný, že som sa našla. Vtedy som to nechápala, veď scenár bol dokonale premyslený...
Dnes sa však na veľa vecí pozerám inak. O chvíľku utekám domov z práce za mojimi deťmi. Lúky, polia, pasienky...včerajšia látka z biológie, ktorú sme sa spolu učili. Čo by som spravila, keby som zistila, že sa moje dieťa niekde zabudlo? Nechcem na to ani pomyslieť....
Vitaj, nový človek!
