Poslúchla som ho a verila, že nevypadnem. Moje prvé naozajstné zamestnanie, prvé zarobené peniaze, prvé veľké podrazy a pretvárky. Hory sa stali na niekoľko rokov mojimi susedami a prechádzky s nimi zanechali vo mne vždy toľko zelenej, že hotelový bazén so svojou modrou nemal šancu. Cítila som sa ako na dovolenke. Spoznávala ľudí, nadviazala priateľstvá, z ktorých tie úprimné trvajú dodnes. Tvrdá práca počas sezóny, podanie rúk od spokojných hostí, slzy, keď nekompromisný riaditeľ chodil pomaly v bielych rukavičkách a sťahanému dievčaťu ukázal odtlačok nosa malého chlapčeka, ktorý skúmal, čo sa skrýva za zrkadlom. Nechápala som, prečo nevidí všetko to, čo som spravila. Dnes viem, že tomu človeku ďakujem za veľa. Videl to, videl oveľa viac a ja som potrebovala roky, aby som pochopila.
Školská križovatka ma vypľula do poľa s prácou tak, ako veľa iných nedospelých deciek, ktoré si myslia, že ich nič nemôže prekvapiť. Prvá výplata ma zdvihla do oblakov. Videla som lietadlá a muchy. Chcela som ich všetkých pozvať na večeru a kytica pre mamu voňala inak. Žila som si slobodný život a učila sa na vlastných chybách. Myslela si, že všetko viem a rady od rodičov som zakladala do diára, na neskôr. Teraz nemám čas.
Zvláštne kroky na chodbe, tiché hrkotanie fliaš. Dopĺňanie zásob, dohoda medzi nimi. Ja tam nepatrím, chcem robiť veci poriadne, možno aj preto sa ľudia radi vracali, cítili úprimnosť a: „Vitajte!“, naozaj znamenalo, že ich rada vidím.
Spomienky sa vysypali z vreca. Slzy stoja v zástupe, čakajú, kým sa spamätám. Fotky a správy, ktoré ma našli na ceste do práce. Hotel Junior v Jasnej horí. Nepozvaný riaditeľ v hrozných rukaviciach pchá do svojho horiaceho vrecka všetko. Horí, horí... Pol štvrtej ráno, spíte, šok... Vdychujem atmosféru, predstavujem si známe chodby, koberce, steny... Plamene vykúkajú z okien, aby sa s praskotom vysmiali splašeným ľuďom a rozhadzujú svojimi ohnivými rukami na všetky strany. Vrieskajú, aby umocnili svoju silu.
Horí otec, ktorý mi otvoril dvere do sveta dospelých. Učil ma, aby som si dávala pozor, inak sa popálim. Mám ťažko pri srdci, myslím na ľudí, ktorí si išli oddýchnuť do hôr... Kto ich má rád, kto má rád Nízke Tatry, kto tam pracoval, koho hory živia dnes, je smutný. Spomienky cupkajú po parapete a slnko nevidí cez oblaky. Otázky sa derú dopredu a odpovede sa ešte ani nezobudili...
Partia dvadsaťročných detí si praje všetko najlepšie do nového roka, po náročnom dni si líha, hotel je plný dovolenkujúcich. Zajtra ich čaká nový deň. Spomienky cupkajú po parapete a nedovolia, aby som si požičala zopár slov... Nemám ich.
