Pád dvojičiek mi fatálne zmenil život

Písmo: A- | A+

Ranná rutina prebehla úplne normálne.Cestou do práce som počúvala moje malé, zelené empétré (mp3 v mojom jazyku). Autá sa plazili rovnakým tempom ako včera o tomto čase. Aj počasie malo byť také isté ako včera. Chladné ráno sa postupne vyhrialo na príjemný zimný deň a poobede sme sa s kamarátmi chystali na pivo pri budove Opery.

„Už si to počula?", zasiahol ma sestrin vystrašený hlas v telefóne.

„Čo? Stalo sa niečo doma?“

„Ty o ničom nevieš? Dvojičky! Teroristický útok v Amerike. Možno bude vojna! Zapni si rádio, telku, je to všade a je to hrozné! Tisíce mŕtvych!“

Telefón stíchol a aj život okolo mňa zostal bez zvuku. Zapli sme rádio a zvyšok cesty sme počúvali. Neverili sme. V robote bolo rušno, ľudia behali a vymieňali si informácie medzi sebou. Čas netykal , nechcel rušiť televízor, ktorý išiel nonstop.

V čase pádu dvojičiek som pracovala v hoteli v Sydney. V ten deň bol plný, tak nebol veľmi čas na pozeranie správ. Všade sa rozprávalo len o jedinom: Kto je za tým? Prečo nevinní ľudia? Prečo Amerika? Čo to bude znamenať pre svet? Ako to zmení život mne?

Moslimovia žijúci v Sydney sa pár dní neukázali v uliciach veľkomesta. Báli sa reakcie ľudí. Nemali s útokom nič spoločné, boli odtiaľ ďaleko, ale aj tak radšej nevychádzali. Neprišli ani do roboty. Jeden, dva, tri dni. Potom prestávali prichádzať hostia, turisti z celého sveta. Ľudia sa báli lietať lietadlami a 90 až 100 percentná obsadenosť hotela zrazu padla na 10 až 12% a každým dňom klesala. Začali sa šíriť správy o prepúšťaní. Pracovala som v administratíve a dúfala, že prežijem, lebo na technickom úseku hotela som bola jediná, čo viedla papierovačky. Ku koncu októbra pár hotelov vyhlásilo bankrot a my sme sa stále držali ako tak nad vodou. Hotel Hilton zavrel, oznámili, že pre rekonštrukciu. Hotel Avillon, kde som pracovala a ktorý medzičasom zrušil svoje fungovanie, ako tak prežíval kvôli polohe v centre Sydney, odkiaľ nebolo ďaleko do prístavu Darling Harbour, ani k známej budove Opery na Circular Quay. Nik nemal istotu, jedno dievča z recepcie som videla, ako behá s kuframi tých pár hostí, ktorí prišli. Väčšina čašníkov z reštaurácie dostala voľno a potom už neprišli obslúžiť ďalšieho hosťa, ale po výpoveď, lebo ich nepotrebovali v skoro prázdnom hoteli.

Jedno ráno som dostala do ruky vysielačku, aby som spolupracovala s údržbármi a promptne nahlasovala poruchy, ktoré sa vyskytli. Potom ma šéf poslal vymeniť žiarovku na 24. poschodie, lebo to nemal kto urobiť a o týždeň ma po pracovnej dobe posadil na stoličku u seba v kancelárii.

Výpoveď z dôvodu redukcie zamestnancov...

Situácia s obsadenosťou sa dlhodobo nezlepšovala a tak som ostala bez práce, s odstupným, ktoré mi stačilo na pár mesiacov. Cestou z hotela som pochopila, prečo sa niektorí tak na mňa celý deň pozerali. Vedeli, že sú to moje posledné pracovné úlohy v hoteli. Vedeli, že zajtra už neprídem. Bola som nešťastná, lebo som konečne po roku práce na polovičný pracovný úväzok postúpila na lepšiu pozíciu, na plno, s lepším platom. Trvalý pracovný pomer zrazu trval len pár mesiacov.

Teroristický útok v Amerike zobral prácu veľa ľuďom v Austrálii, nie len mne. Krachovali malé obchodíky v prístave, kaviarničky čakajúce na turistov. Letecká spoločnosť zaznamenala obrovské straty, cestovkám sa rušili objednávky. Hranica tolerancie Austrálčanov voči iným kultúram sa narušila a v uliciach sa otvorene začalo hovoriť o ráznych opatreniach. Ľudia volali po zvýšení bezpečnosti a dôkladnejšom zhodnocovaní každej žiadosti o udelení vstupných víz cudzincom. Rok po páde dvojičiek život v Sydney začal pomaly pulzovať a ja som po 12. mesiacoch od útoku bola znova šťastná a v piatom mesiaci.

Skryť Zatvoriť reklamu