Keď nám povedala, že je už rok a pol vydatá, nevedeli sme, či sa máme smiať, plakať, vylepiť jej zaucho, alebo sa máme začať tešiť z toho, že čaká bábätko. Poznáme sa od nepamäti, vyrastali sme spolu a ešte ako deti sme si sľúbili, že sa nikdy nevydáme. Neskôr sme to doplnili, že sa nevydáme za niekoho, kto by nám bránil stretávať sa... Vierka nás rýchlo dostala späť do obrazu. Nemohla to nikomu povedať, lebo jej už teraz manžel argumentoval, že jeho mama je chorá a nemusela by to zvládnuť... Zvládnuť akože čo? Prestali sme to riešiť a začali sa tešiť na dieťatko.
Počas tehotenstva sa Vierka veľmi zmenila. Ostala utiahnutá, bez iskry - pre ňu typickej, prestali sme ju vídať, zavolala iba občas, že sa má super, že bruško rastie, ale nemá čas. Malý sa narodil v poriadku, ale ona zostala taká iná. Stretávali sme ju s kočíkom, dlho sa nezdržala a vždy sa ponáhľala domov, aby bolo všetko upratané, navarené, opraté, ožehlené... Fungovala ako na baterky. Chlapček jej robil radosť, bola starostlivá mama. O niekoľko mesiacov po narodení jej druhého syna jej umrel ocko. Nebola na pohrebe, vraj nemohla, kvôli deťom. Nechápali sme, boli si vždy veľmi blízki... Čo sa deje?
Roky bežali, my sme sa tiež povydávali a založili si vlastné rodiny. Vídavali sme sa v rámci možností pravidelne nepravidelne. Aj s Vierkou a jej rodinou. Pár krát spomínala, že majú nejaké problémy, že je to ťažké, že je na všetko sama, že, že, že... Poznáme to všetci, veď každý sa teperí s nejakým balvanom. Vierka, kedykoľvek budeš niečo potrebovať pomôžeme, veď vieš. Povedali sme jej toľkokrát, že sme to už ani nepočítali. Tušili sme, že niečo nie je úplne tak, ako by malo byť, ale človek sa nechce starať... Tušili sme, ale nemali sme ani potuchy!
Raz poobede mi volá s plačom, či môžem prísť, že je sama, manžel odišiel aj s deťmi na prázdniny... Už som na ceste, neváhala som ani sekundu. Myšlienky lietali, vôbec mi nenapadlo, ako veľmi mi naše stretnutie ovplyvní život. Keď som k nim prišla (nebola som tam hádam dva roky, lebo to zakázal), Vierka bola zlomená, slabá, len také pierko a vystrašená... Upokoj sa, všetko zvládneme. Tak plakať som ju ešte nepočula. Nikoho som nepočula tak plakať. To už ani nebol plač, pripomenulo to skôr rev zraneného zvieraťa, ktoré je odtrhnuté od mláďat... Plač Vierka, už môžeš plakať... Právnik, odchod, rozvod... čím skôr preč z tohto chorého prostredia. Bála sa to vysloviť, nechcela to pripustiť, odmietala to, vinila sa... Bože, v jednom kuse sa obviňovala, aká je neschopná, ako nič nevie, ako sa jej rozpadne rodina, ktorá je pre ňu nie len alfa a omega, je oveľa, oveľa viac. Keď sa konečne upokojila a nechala vyplávať všetky potlačované emócie, zobrala som jej opuchnutú tvár s vydesenými očami do dlaní a povedala som jej to. To, čo sme nemohli vedieť, len sme si to mohli myslieť a veru sme si to aj mysleli.
Vierka, ty si PSYCHICKY TÝRANÁ.
Fakt? Dala mi tú najhlúpejšiu otázku, akú v tej chvíli mohla. Začala rozprávať a ja som si musela sadnúť, aby som nespadla, miestnosť sa začala s nami krútiť...
