Psychické trápenie pokračuje. Vierka organizuje sťahovanie, pred pár dňami sme ju boli pozrieť v bytíku a poviem vám, ešte tam skoro nič nemá, ale len čo prekročíte prah, privíta vás pokoj.
V byte má len dva rozťahovacie matrace, ktoré slúžia aj na sedenie aj na spanie, rádio jej požičala susedka, ďalšie dva matrace pre deti poslala sestra. Cez víkend ma pozvala na prvú kolaudáciu a tak sme sa tam zišli dve rodiny. Bolo veselo, deti sa spolu hrali, my sme riešili čo a ako. Aký nábytok, čo je najdôležitejšie a čo budeme riešiť neskôr. Deti boli spokojné. Ja s rodinou sme išli domov a Vierka s chlapcami prespali prvý krát v novom domove. Ach, ako to vlastne nazvať? Vierkin domov a druhá polovica domova pre deti, keďže tie budú musieť ísť každý druhý týždeň na 7 dní k otcovi. Zvýrazním BUDÚ MUSIEŤ, pretože nechcú...
Včera sme ešte boli poobede na ihrisku, bol krásny deň a decká sa spolu jašili. Rozlúčili sme sa s tým, že mi Vierka povedala, ako idú do domu, kde ešte spolu bývajú, okúpať, večera, niečo pred spaním prečítať... rozchádzali sme sa v pohode. Vierka sa sťahuje najbližší víkend. Deti si až teraz začali dávať dokopy, čo znamená striedavá starostlivosť. Starší chlapec sa rázne postavil, že on nechce chodiť k otcovi a tak mu Vierka vysvetlila, že bude musieť. Začal ju prosiť, nech niečo urobí, že on tam nechce ísť, že on nevedel, čo to je, keď mu otec hovoril, že dieťa má právo na oboch rodičov. Až teraz si začínajú uvedomovať...
Moji už spali, keď mi pípla sms: „Volala som políciu, V.“ Zľakla som sa. Bože, čo sa deje? Vierka sa konečne odvážila a ťukla do mobilu na číslo, ktoré mala predtým už toľkokrát pred očami. Len to stlačiť... Deň predtým mi hovorila, že mala zas zlý sen. Snívalo sa jej, že ju jej bývalý ohrozoval s nožom. Nemala som dobrý pocit, ale nič iné ako čakať mi neostalo. Asi o hodinu mi prišla ďalšia správa od Vierky.
„Situácia sa už upokojila. Pošlem Ti email, V.“
Minúty sa vliekli, otvorila som počítač a pozrela schránku s poštou. Nič. Netrvalo však dlho a email od Vierky prišiel.
„Začal mi vyhadzovať veci zo skrine, brať obrázky od detí a lístočky s odkazmi, že sa ľúbime. Nechcel mi to dať. Hovorila som mu, nech nechá moje veci na pokoji. Začal zúriť, že kedy sa už odsťahujem. Že v jeho dome sa budem správať tak, ako mi povie on. Že ak sa nevysťahujem do stanoveného termínu, vyhodí ma. Na to sa za mňa postavil syn, že ma má nechať, že mi nemá brať veci. Ja som nechcela, aby to zničil, rozplakala som sa. Potom aj syn, išla som za ním do izby a povedala, že sa nemá báť, že ich ochránim. Potom sa rozplakal aj mladší a vtedy som zavolala políciu, nech nám prídu pomôcť, lebo ex neprestával a ďalej mi vyhadzoval veci. Keď prišli policajti, povedal im, že som mala hysterický záchvat, že sa nič nedeje, že sa ma slušne pýtal kedy sa presťahujem... Aj ja som im povedala, ako nemôžem nič v tom dome, ako už nevie vydržať, kedy sa odsťahujem, ako sa ma na to každý deň pýta, ako mi vyhadzuje veci z chladničky, kope do oblečenia, zhadzuje veci z poličky, vypína svetlo... Tak ho upozornili, že mám stále v tom dome presne také isté práva ako aj on a má to rešpektovať. Urobili záznam a potom, keď sme išli von, sa ma jeden policajt pýtal, či ma napadol aj fyzicky... Na to si zatiaľ dáva pozor, ale ja viem, že jeho nátlak sa stupňuje, nezvláda situáciu a raz, keď zas niečo nepôjde podľa jeho plánu, vybuchne a nechcem si predstaviť, čo spraví... Mám z neho strach, deti sa ho boja a milujú... Toto je ten paradox! Aj keby ich mlátil, keby pil, keby drogoval, aj tak je to ich otec. OTEC, ktorý im nedopraje, ktorý ich nevie inak milovať, ako s nalievaním strachu a neistoty do každej polievky. Musí mať všetko pod kontrolou... Je to choré...“
Tak veľmi ma to bolelo, keď som to dočítala. Nemôžem to nechať tak! Najbližšie dni Vierku sťahujeme. Niečo už ponosila s deťmi v taškách, ale v taškách sa nedá všetko preniesť... Hovorila mi, že sa jej ten starší pýtal:
„Mami? Toto nie je normálne, však? Že my to tu takto nosíme a otec sa ti smeje a vyhadzuje ťa.“
Určite to nie je normálne, aby ženy na Slovensku boli takto ohrozené a museli bojovať o to, aby mohli byť so svojimi deťmi. Nemôžem sa na to viac pozerať, nevládzem to počúvať. Budem konať. Presťahujeme Vierku, aby bola v bezpečí, aby mali deti aspoň každý druhý týždeň prestávku od napätia, ktoré im spôsobuje otec...
Keby ste videli, ako ten Vierkin bytík dýcha láskou. Nie je tam skoro nič, ale už teraz sa usmieva a víta hostí. Drevený koník, ktorý s ňou už toho precestoval, ale musel byť dlho schovaný, teraz sedí pri okne a pozerá sa, konečne zas slobodný. Deti mu zakaždým zamávajú, keď idú okolo a vedia, že mama je tam. Že tam, za tým oknom je bezpečie...
