„Som rok po rozvode a hanbím sa za to, koľko som ako muž za toto obdobie naplakal. Podobnosť medzi mojím a Vierkiným manželstvom je zdrvujúca. Ja som celé dni pracoval, manželka vychovávala deti a o všetko sa starala, bola na všetko sama. U nás to snáď nebolo až také tvrdé ako u Vierky, ale bolo mi ťažko dočítať článok o nej, nevedel som zastaviť tok sĺz. Uvedomil som si svoje správanie, svojej exmanželke som sa ospravedlňoval, ale žiaľ, bolo už neskoro. Objavil sa nový muž, opora, ktorou som ja počas nášho 20 ročného spoločného života nebol.
Nikdy som si neuvedomil, čo všetko robí, kým som ja mohol spokojne „pracovať“. To, že ona chodila popri tom všetkom aj do práce som nevidel, bral som všetko ako samozrejmosť. Dnes som ostal v dome sám, v tom zdrvujúcom tichu, nekonečnom prázdne veľkého rodinného domu. Strašné...
Nikdy som nepremýšľal nad jej potrebami, bol som egoista vidiaci len seba a teraz som o ňu prišiel, o poklad, ktorý si niekto iný zaslúži viac ako ja.
Ťažko zvládam túto situáciu a viem, že ešte stále nie som na dne. Nikdy som sa nezaujímal o životy iných a žiaľ, ani o tie vo vlastnej rodine. Som si istý, že som prebral vzorec správania môjho otca k mojej mame, prevzal som správanie z otcovej rodiny. Sme katolíci a napriek tomu sme sa správali takto. Dovolím si tvrdiť, že nie som zlý človek. Správal som sa úctivo, pomáhal, ibaže vždy iným, ale vlastnej manželke nie! Zvláštne, že som si spomenul na jednu vetu, ktorú mi povedal môj otec: Táto žena ti tvoju povahu trpieť nebude a raz sa s tebou rozvedie. Môj otec mal prchkú a výbušnú povahu a ja som vtedy rázne povedal, že ja taký nebudem. Dnes viem, že niektoré črty sa jednoducho vymazať nedajú, hoci sa ich snažím už teraz držať pod kontrolou.
Prežívam najväčšiu tragédiu svojho života, hoci pri slovách, že rodina bola vždy moja priorita číslo jeden, sa mi exmanželka vysmeje do očí, pretože som sa podľa toho nesprával. Dnes s ňou súhlasím. Myslím si, že som nebol dobre vychovaný pre manželstvo, respektíve som prebral to, čo som videl doma. Aj keď som tie chyby videl, nejako automaticky som sa správal presne tak, ako som nechcel.
Moja exmanželka mi vyčíta, že som ju nikdy nemiloval, že neviem, čo je to láska. Bolí ma to veľmi, dokonca po rozvode môj vzťah k nej ešte zosilnel. Možno je vo mne nejaká porucha, lebo mi hovorila, že som ju mal rád iba vtedy, keď som ju strácal. Je pravda, že kamarátov, ktorí sa krútili okolo svojich manželiek som ja považoval za babských. Ja som sa o nič nestaral a očakával som, že moja exmanželka to zvládne sama a bude okrem toho vždy vyzerať vynikajúco. Nikdy som ju však nepochválil. Dnes viem, že to bola hrubá chyba. Našla si iného, vyzerá výborne, stará sa o seba, má iný účes, každý deň iné šaty. Povedal som jej, že jej to pristane a ona si myslí, že sa jej vysmievam.
Dosť bolo vzlykania. Moje správanie bolo podobné správaniu Vierkinho exmanžela. Všetko som si uvedomil, žiaľ až po šoku, ktorý musel prísť, baviac finančne ma to bude stáť veľmi veľa. Až toľko, že prvý krát v živote sa obávam, či to zvládnem. Musím sa priznať, že manželka všetko chcela riešiť, no nikdy som si na ňu nenašiel čas a ani chuť. Nepochopil som vážnosť situácie ani po prvom podaní žiadosti o rozvod, ktorú napokon, po mojich a prosbách rodičov, stiahla s tým, že to teda ešte skúsime. Neuvedomil som si to dostatočne, hoci som sa autom rútil do zvodidiel nad strminou, ale v poslednej chvíli som si to rozmyslel.
Vždy som bol veľmi silný a tvrdý voči rodine. Voči ostatným ľuďom som taký tvrdý nebol. Dnes sa neviem zasmiať ani na vtipe, tápem, cítim neistotu, mám problém zaujať stanovisko a už vôbec neviem, čo je dobré a čo zlé. Som presvedčený, že niečo podobné trápi teraz aj Vierkinho exmanžela. Ak ju mal aspoň trošku rád, teraz trpí.
Moje správanie po rozvode je iné ako Vierkinho exmanžela. Nie som zlý, nekričím, je však veľmi ťažké zachovať si chladnú hlavu, keď sa vám rozpadne život. Z pôvodnej istoty je jedna veľká neistota a na staré kolená si budem musieť zvyknúť žiť sám. Sú to strašné predstavy a je ťažké zvládnuť to v kľude, viď samovražda bývalého hokejistu Miroslava Hlinku.
Až dnes, po prežitom šoku si myslím, že až teraz viem o čom je rodinný život. Až teraz som pochopil, kto a prečo je partner, že je potrebné si ho všímať, vycítiť jeho potreby, spokojnosť, nespokojnosť, byť mu nápomocný, komunikovať , dotýkať sa ho - jednoducho milovať ho všetkými zmyslami, ktoré ku láske patria. A s tým má veľa mužov problém.
Som blízko k svojmu dnu, keď v sobotu raňajkujem úplne sám, k obedu niekoho hľadám a večeru mi scvrknutý žalúdok ani nedovolí zjesť. Veľmi sa bojím samoty...
Chcem varovať všetkých mužov pred všetkými negatívnymi formami prejavu voči vlastným manželkám a rodinám. Chcem ich upozorniť, aby boli vnímaví, pomáhali a komunikovali. Ak manželia ľúbia svoje manželky a svoje rodiny, nemôže to byť žiadny problém. Treba si to uvedomiť a nebyť egoistom.“
Ďakujem pánovi Mariánovi, že sa s dôverou obrátil na mňa a súhlasil so zverejnením svojho príbehu. S rešpektom k jeho situácii a k poznaniu, ktorým si prechádza si nedovolím pod jeho „spoveď“ nič viac dodať. Snáď len toľko, že mu veľmi prajem nájsť v živote niečo, niekoho, kto znova rozveselí jeho srdce. Vám, milí čitatelia, ďakujem za prečítanie a každé jedno kliknutie na „karmu“ patrí jemu, nie mne...
Veľa síl, pán Marián!
