Bude sa sťahovať do dvojizbového bytu, on ostane v dome s bazénom. Spravodlivé? To je jedno. S iným sa bude musieť vyrovnať. Mať deti na polovičný úväzok. Je to kruté, neopísateľné. Neviem to vyjadriť, neviem si to predstaviť. Matka, ktorá bojuje za pokojnejší život s deťmi, o ne príde. Toto bude veľmi osobné, zapla som s jej dovolením nahrávanie a ona začala:
„Tlačil na mňa, aby som súhlasila so striedavou starostlivosťou. Dlho som nechcela o tom ani počuť, nevedela som si predstaviť, že budú s ním a ja nebudem nablízku. Dlhé roky som ich ochraňovala, miernila dopady jeho vojenskej výchovy, princípov a dodržiavania presných časov. Občas sa mi vynorí obraz, keď kričal, lebo sme mali ísť na víkend k jeho mame a ja som neupratala dom, nepovysávala som. Rozčúlil sa a my sme ho pritom veselí privítali, keď prišiel z práce. Deti sa hrali, ja som varila, balila oblečenie a robila tie ostatné veci okolo. Prišiel v čase, kedy povedal, že príde. Tešili sme sa, že ideme na výlet a potom toto. Krik, že som neupratala. Nemávali sme neporiadok, veď keď deti spali, tak som upratovala. Vždy bolo pre mňa dôležitejšie, aby si deti neublížili, aby mali navarené, aby sme išli von... veľa toho bolo s dvomi malými neposednými a zvedavými chlapcami. No a potom sa pustil do staršieho, že má rozhádzané hračky, až sa z toho povracal. Išli sme o dve hodiny neskôr... A teraz ich mám nechať s ním? Všetko som zvažovala pri rozhodovaní. Ak by som chcela, dokázala by som mu psychické týranie blízkej osoby a právnik mi povedal, že tam je aj pár vecí, pre ktoré by mohol ísť do basy. Spýtal sa ma, či chcem, aby išiel sedieť? Povedala som, že nie, nechcem.“
Prerušila svoje myšlienky a vzdychla si.
„Musím byť silná. Keby som chcela dokazovanie, súd by sa ťahal minimálne ešte ďalšie dva roky a od toho som bola rozhodnutá deti uchovať a som asi aj sebecká, chcela som čím skôr koniec. To dusno sa nedalo znášať do nekonečna. Neviem, ako by deti zvládli, že by sme sa všetci vláčili po odborníkoch z oblasti psychiatrie, ktorí by skúmali a dokazovali, ako sa deti správajú v spoločnosti otca, ako v spoločnosti mňa. Odborníkov je vraj málo... a potom tu bol fakt, ktorý som nechcela ignorovať. Čo ak bol môj exmanžel alergický len na mňa? Čo ak bude dobrý otec, keď bude sám? Mala by som mu dať šancu, mala by som dať šancu deťom. Skúšala som dať emócie a spomienky bokom a vidieť to pozitívne. Ale ak sa ma niekto spýta, či som s tým stotožnená, tak poviem rovno, že nie. Ako môžem byť spokojná a žiť s tým, že budem s deťmi každý druhý týždeň?“
„Vierka, rozprávali ste sa o tom s deťmi?“
„Áno, to asi zavážilo najviac. Deti povedali, že chcú byť s obidvomi. Že nás majú radi oboch. A ja viem, že aj keby bol jeden z nás alkoholik, alebo by sme ich bili, aj tak by nás milovali, lebo by nič iné nepoznali a okrem toho, my sme ich najbližší ľudia v živote..."
"Mama na polovičný úväzok," zašepkala...
Pomaly si odpila z kávy a ja vôbec nemám pocit, že vnímala jej chuť...
