Predĺžený víkend, pekné počasie a výlet vlakom za priateľmi. Sľubný začiatok. Na nástupišti v Bratislave sme si s deťmi sadli do vlaku smer Poprad. Otvorený vozeň prvej triedy sa pomaly zapĺňa a vedľa mňa má miesto staršia pani hovoriaca po anglicky. Pozdravili sme sa a povedala mi, že necestuje sama, jej priatelia sú tam ďalej, aha. Idú do Trenčína na svadbu. Zamávala im, že je v poriadku. Vybrala som deťom časopisy, pastelky a zaslúženú odmenu, že sme to všetko pekne stihli. Práve som odkladala tašku pod sedadlo, keď som za chrbtom zaregistrovala mužský hlas.
„Dobrý deň. Potrebujem peniaze. Pôjdem teraz pomedzi vás a pri každom sa zastavím. Nevolajte políciu, aj tak vám to nepomôže!“
Deti sa na mňa vystrašene pozreli. Na kolenách mi pristál balvan a ruky sa mimovoľne roztriasli. „Ticho seďte,“ hovorím im, „ nebojte sa a nepozerajte sa na neho.“ Dcére bolo do plaču. Otvorila som jej časopis a ukázala, že má čítať. Keď sa muž zastavil pri nás, nechápavá Angličanka sa mu chystala ukázať cestovný lístok, lebo si myslela, že je to sprievodca. Zadržala som jej ruku a šepla, že jej to vysvetlím. Zistila, že niečo nie je v poriadku, lebo vo vagóne bolo hrobové ticho. Normálne oblečený muž mal jednu ruku nastrčenú, kde čakal, že mu budeme dávať bankovky a druhú mal zasunutú pod bundou. Čo v nej držal? Nôž? Pištoľ? Vlastnú nenávisť? Cítila som strach. Pokrútila som hlavou, že nemám peniaze a on sa otočil na ďalšieho cestujúceho. A potom išiel ďalej a ďalej a keď som si myslela, že ma nemôže vidieť a počuť, siahla som do tašky po mobil. Vyťukala som 158. Tlmeným hlasom som povedala, kde sme a prečo volám.
...lenže chlapík sa zrazu odniekiaľ vynoril a stál nad spolucestujúcou z Albionu. Rýchlik akoby naschvál začal hlučne rachotiť a vŕzgať. Nebolo kam uniknúť. Útočník už nemal ruku schovanú pod bundou. Držal ju pred sebou a mieril na nás pištoľou. Gúľal očami po všetkých, aby mu nič neuniklo.
„Toto ste chceli? Toto?“ vystrelil do plafónu, „ kto na mňa zavolal policajtov?“, reval, „nebol som dosť jasný? Tak teraz vám to vysvetlím.“ Nekoordinovane hádzal rukami a hlavňou udrel najbližšiu hlavu. Patrila Angličanke. Spadla na zem a on sa pozrel na mňa. Všetci sa na mňa pozerali a on začal strieľať ...v sekunde sa nudný vozeň zmenil na zmes červenej, kriku a paniky!
„Hlasnejšie, nepočujem vás,“ ozvalo sa v telefóne.
„Nemôžem, bojím sa, mám tu deti, neviem či nemá nejakú zbraň ...“, šepkala som.
„Nie je tam niekde na blízku sprievodca?“
„Nevidím ho, bojím sa pohnúť.“
„Pokúste sa vyjsť z vozňa a zavolajte sprievodcu, my zatiaľ zalarmujeme železničnú políciu. Zachovajte pokoj.“
Verila som tomu hlasu. Angličanke som povedala o čo ide, deťom prikázala, nech sa nepohnú, že idem len nakuknúť k dverám. Keď bol muž na úplne opačnej strane vozňa som vyšla. Našťastie sa už blížil sprievodca a aj železničná polícia. Vošli dnu a spacifikovali toho muža. Bol to rýchly a nie veľmi hlučný proces. O chvíľku som mala telefonát z polície, či je všetko v poriadku. Stále som sa klepala a povedala, že áno, je preč. Vlak sa konečne rozbehol...
Chlapíka vyviedli a my sme o ňom už nepočuli. Ale čo ak by to dopadlo inak? Príbeh muža, ktorý sa vyhrážal a chcel od nás peniaze sa neskončil krvavo. Niet v ňom obetí a hrdinov. Avšak v očiach mojich detí som hrdinka ja.
„Mami? A prečo sa proti nemu nepostavil dáky muž?“
Áno, prečo žiadny muž nevstal a nepostavil sa s odvahou a ráznosťou proti zvláštnemu lupičovi?? Sú dnešní muži bojkovia a zbabelci, pred očami majú len farby dúhy? Šľachetní muži, hrdinovia ženských sŕdc vymreli a tí, ktorí nevymreli, už len hrdinsky zápasia s alzhajmerom a opatrovateľkou, ktorá si statočne privyrába k dôchodku? Kde sa podeli pevné mužské ruky, pohľady spod obočia a sila rozhodnosti, ktoré spacifikovali kadejakých vagabundov?...veď tu mi ani s batožinou do vlaku nik z týchto nosičov tabletov a noutbúkov nepomohol. Zamýšľam sa nedlho, keď ma zrazu zas vyhodilo zo sedadla - to sa rozleteli dvere do vozňa a ich priestor celkom vyplnila silueta osoby bizarných tvarov v opare odóru z rexony a potu. Žena, ktorej služobná uniforma si pamätala deň, kedy na stanici v Humennom predali Švejkovým spolubojovníkom teplé pirôžky, tlačila rozheganý vozík s kymácajúcim sa komínom z plastových pohárov a s registračnou pokladnicou, prilepenou kobercovou páskou o rám. Osoba otráveným hlasom ponúkala „kávučičaj“ z vlažnej vody, minerálku. Ľudia kupovali čipsy, tyčinky, tí najbohatší pivo v plechu, len žemle udusené v igelite na lístku šalátu nevábne smútili - nepochybne sa dnes prevezú tam aj späť krížom cez celú republiku. Cestujúci si na čelá prikladali vychladené miniPETky s bublinkami a ja som z tašky vylovila horalky. Podala som ich deťom, ako inak - s úsmevom, aby si nevšimli, že sa mi aj za Žilinou stále trasú ruky. Načo im hovoriť, že som takmer zinfarktovala z tej osoby s vozíkom plným občerstvenia. Syn to volá BUFET. Agónia ma prešla za Ružomberkom a v Liptovskom Mikuláši mi už srdce búšilo ako-tak v rytme.
Strach je prirodzený a v momente, keď sa stanete rodičom, dostane váš strach celkom iný rozmer. Bojíte sa predovšetkým o dieťa. V dnešnej dobe, keď správy chrlia informácie o tom, kde všade sa strieľa, môžem ich síce nepočúvať, ale nie nepočuť. Nechcela som vedieť, čo mal šialenec schované pod bundou a boli tam moje deti! Tam nebol priestor na úvahy...
Príbeh bol napísaný podľa skutočnej udalosti z leta 2013.
