Tetuška bola mama svojím súrodencom a tí najmenší ju tak aj volali. Najskôr sa na to hnevala, ale potom, keď roboty od rána do večera bolo, zabudla celkom a k mame myšlienky svoje, tam hore, na kopec, posielala. Nechala to tak a keď povyrastali, bola sestrou zas. Variť sa naučila rýchlo, otcovi pomáhať, nefrflať a nerumázgať.
"Poriadne drž tú lyžicu, nechlíp. Umyl si si ruky? Pomodlil sa najskôr?" Nezabudla pohladiť vlásky, ktoré každý večer pred spaním čakali na jej povšim. Otec sa nechcel viac ženiť. Času nebolo, okolo domu aj neveľkého statku roboty neúrekom a deti pomohli so všetkým. Chlapci zbojstvá postíhali, pokosiť, hydinu obriadiť. Dievčence zas v kuchyni, na poli, aj okolo domu s handrovou bábikou v ruke, s vencom z púpav na hlave.
Kukučka v kuchyni by vedela rozprávať o slzách tetuškiných. Nebola to žiadna jazyčnica, ktorá popoludnia plané reči po susedoch rozhadzovala. Stáza k nim občas prišla, aj Etela, ale tá sa potom do veľkého domu starostovho vydala, spanštela a na inú chásku si rýchlo zvykla.
Tetuška bola prespanka. Celá dedina to vedela, ale že si ju vojak násilím vzal, počuť nechcel nikto. Krásne dievčatko sa narodilo, s kučierkami a láskou v očkách. Najstarší brat zistil meno vojaka a vyhľadal ho. V Čechách sa usadil a keď sa o dievčatku dozvedel, tetušku si za ženu zobrať chcel. Ale ona ani počuť. Rázna a aj tvrdá bola, s mäkkosťou v srdci, ktorú však len dievčatku svojmu dať vedela. Chcela mať viac rada, aj sa snažila, jednak sa obitosť životom najviac na nej prejavovala. Ľúbiť vedela, aj pracovať ťažko. Od svitu, až kým deň neurobil svoj posledný mrk. Modlila sa každý deň, po vodu chodila k neďalekej studni, ktorá sa mne, s poloplným vedrom, ako na konci sveta zdala. Sukne svoje so zásterou v starostlivosti a čistote udržiavala. Vlasy vlnovkami pokryté, pod šatkou, vpredu na uzol a to aj v tých najväčších horúčkach, mávala. Len keď som jej vodu na pole doniesla, povolila ho na chvíľu, chrbát narovnala, poďakovala, lícom mi prešla jej tvrdá, ale láskavá ruka, uzol zaviazala a zohla sa naspať k robote svojej.
"Tetuška, ako vydržíš toľko robiť? To ťa chrbát nebolí?"
"Akože by nebolel? Ale už ho ani necítim."
Robila, pokiaľ síl mala, aby na všetky krivdy zabudla a tešila sa na dcéru, ktorá ju vždy cez prázdniny na dva týždne aj s vnúčatkami z Čiech, kam sa vydala, potešiť prišla.
Tetuška mi starou materou bola, keď som žiadnu inú nemala. Našla pochvalu aj víkend pekný pre mňa. Do perín ma zabalila, kým sa izba zohriala a ohník v piecke ten obrovitánsky vankúš zo mňa stiahol. Musela som zaspať rýchlo, lebo keď chrápať začala, až do rána sa mi nedalo. Keď som sa konečne premiešala s perím v duchne, budila ma s kakaom voňavým a rožkom s maslom... Kým som sa z pyžama dostala, ona hovor so sliepkami aj s Cigáňom stihla, na polievku postavila...
„Ak chceš do obchodu so mnou, obleč sa a umy, ideme!“. Prestala som sa motať a pridala do kroku, lebo tetuška nerada čakala. Ja som zas nechcela zmeškať prechádzku, lebo som si dáke cukríky, alebo dobošku vybrať mohla. Cestou naspäť sa nám Paľo pozdravil, poriadne nahlas, aj sa tetuške prihovoril, na čo sa začudovala, ale že sa mu asi páčim, lebo sa kol plota motá, keď som tam. Rodičia ho chcú za farára, ale on nechce ani počuť. Kričí, aby som ho počula, vtipkuje a my s tetuškou sa na ňom potajomky chichúňame.
Zajac jeden nám do rána zdochol. Pochovala som ho za kurínom, vzadu. Pekne som mu to urobila, tak mramorovo akože, z kamienkov, krížik z konárikov, meno na papieri. Po obede som zašla pozrieť, tetuška to rozhrabala, že kto to kedy videl zajacom hroby robiť.
"Za starým otcom si kedy bola, ha?"
Hnevala som sa na ňu, gánila, ale ona len tým zadkom hore znova kopala voľačo v záhradke...
Rada som ťa, tetuška, v srdci ťa mám a nezabudnem...
