Bytosť milujúca svoju rodnú reč a (snáď) občas vtipný človek s postrehom karasa zlatého.Mimochodom - viem, že nič neviem. Zoznam autorových rubrík: Postrehy či postrachy, Súkromné, Nezaradené
Rada by som informovala všetkých vodičov motorových a v konečnom dôsledku aj iných vozidiel, že by za žiadnu cenu nemali dopustiť, aby ich svedomie v nich pracovalo natoľko aktívne, že sa im nebodaj zachce na nejakej frekventovanejšej ulici pustiť na priechode stojacich chodcov, ktorí sa nevedia dostať na opačnú stranu - napríklad z dôvodu práve vypnutej svetelnej signalizácie.
...hlavne na Klokočine. A vlastne ani nie tak veľmi sánkovanie, ako skôr "bobovanie" a "lopárikovanie". Ale priznajme si to - začína zima, blížia sa Vianoce, zimné radovánky zažívajú rozkošné rozprúdenie, za chvíľu nám otvoria vianočné trhy, my už sa tešíme na punč a tak si niekedy neuvedomujeme, že nielen cigarety, priveľa kávy, priveľa fyzickej či psychickej aktivity, patologická závislosť na počítačoch, ale aj sánkovanie zabíja. Zrejme sa však pýtate - prečo?
Svojský pohľad na nového predsedu Matice slovenskej cez Facebookovskú skupinu alebo Rozprávka o (ne)tolerancii, (ne)inteligencii a tom, že človeku aj dnes môže padať sánka zo všeličoho... vlastne, hlavne dnes... Hneď na začiatok poviem, že nejde o politický článok a viac než o samotného pána predsedu Tkáča sa bude jednať o názory niektorých ľudí, s ktorými sa nepriamo stretávam na sociálnom portáli. Aj s Facebookom bude mať však pramálo spoločné. Porozprávame si iba o tom, čo to je "mať vlastne rád svoju krajinu" a ako rýchlo môžete byť obvinení z toho, že nemáte vlastenecký cit a príliš veľa pozeráte televíziu, hoci doma žiadnu nevlastníte a tak ste sa dokonca z veľkej časti vyhli aj úžasným Bukakkela Vianociam...
Zase som ho cítila na jazyku. Tú chuť, tú trpkosť a sladkosť zároveň. Rovnako ako život, rovnako ako čokoľvek, čo sa človek snaží uchopiť, ale príliš tomu nerozumie. Sladkosť objavovania, trpkosť objavenia. Zbožňujem červené víno, pretože mi evokuje príliš veľa vecí, ktoré chcem svetu povedať.
alebo Aké by to bolo, nebyť človekom...? Také krátke pomyslenie na to, aké by to bolo byť psíkom. Tým takým dobre zaopatreným, ktorý ráno vstane a v miske má granulky, v prípade lepšieho dňa psiu konzervu či zvyšky od stola. A spáva v posteli s členmi rodiny a ohrieva im nohy a zakutáva sa im do periny a občas sa plazí rýchlo preč z obývačky, pretože sa pocikal na koberec. Ale všetci ho majú radi, pretože má také tie nádherné, neodolateľné hnedé oči.
(alebo To nevymyslíš, to je UKF - Jednoodborová slovenčina!) Určité veci proste človek nevie nijako napodobniť. A aby sme neumreli totálne vypatlaní, tak sa občas niečo aj naučíme. Občas niečo, čo nám na niečo v budúcnosti bude (a budúcnosťou v tom ohľade naozaj nemyslíme skúškové obdobie), občas aj niečo naozaj šokujúce. Takýmito okamihmi môžu byť napríklad tie, kedy zistíte, že "anakreontikon, enkomion, epinikion, paideuterion, parainetikon, erotopaignion, propemptikon, genethliakon, epithalamion, elogium a epikeideion" naozaj nie je jazykolam pre deti, ktoré chodia k logopedičke, ale že sú to naozaj názvy žánrov humanistickej prózy, ktoré musíte ovládať.
Občas je toho na každého priveľa, občas každý z nás má (oprávnený) pocit, že ešte chvíľu, a skloníme hlavu a šiju pod nátlakom okolitého sveta a jeho starostí. Vtedy však netreba zabúdať na to, že okrem starostí sú tu aj radosti, hoci sa na ne občas ťažko rozpomína.
Sloboda tvojej päste končí tam, kde začína špička môjho nosa. Keď však svoj nos strkáme, kam nemáme, môže sa stať, že po ňom tak či tak dostaneme...
