...myšlienku vidieť nevidené v ľuďoch nežijúcich. Využiť slovo ako nástroj, ako náčinie pomoci chudobným na rozum, pustiť svetlo do tmy, tón do uší.
Čas sa nezastavil, plynul ďalej, ľuďia stárli a umierali, nové životy sme vítali, starým sme slzy nechali, životné príbehy nenechali nikoho čakať a ľudí stretlo zlo i dobro.
Po tejto dlhej odmĺke, kedy návrat na túto sféru písania o niečom čo nepochopí človek na prvý krát, kde poznatky sa neuchovávajú do pamäti ale do ľudskej duše, do jeho vnútra, podvedomia, prišiel impulz jednej noci, ktorá ma nenechala spať, kde ma doháňali myšlienky minulosti, už nie v detskej izbe, ktorá už dávno detskou nebola, no ďaleko preč od domova, v tme, pod lampou, na zemi......
Prešlo mnoho času, mnoho slnečných a teplých dní, striedajúce daždivé obdobie, tiché a trpké zimy, dychberúce jari, smutné jesene kedy som nechal čas plynúť na voľnobehu. Navštívil som miesta, ktoré som kedysi videl iba v prenesenom obraze, nechal som svoje telo dýchať ten istý vzduch, v ktorom dýchajú iní, ktorý je slobodný, čistý a patriaci nikomu. Zatváral som oči aby som videl, počúval som aby som cítil a pustil som chladný vietor aby som zažil teplo. Hľadal som Pravdu, cieľ človeka, prostého a jednoduchého, mysliacého si, že pravda sa ukrýva vo víne, že lož má krátke nohy a že slnko zapadá na zapáde, že život je len jeden a treba ho žiť do bieleho rána.
Človek by si povedal, že za ten čas už bude niekde inde, no zmena nenastane sama od seba. Nikto nepríde a nepodá ruku, poď ukážem ti tvoju cestu, toto je ten správny smer ktorým sa máš vydať, toto je tvoj čas, ktorý ťa bude naplňať, bude ovplyvňovať tvoje šťastie, tvoj tok slov bude neomylný a ani nikto ti nebude škodiť. Všetko je správne čo robíš a každý ťa bude za to obdivovať, chváliť a pritom budeš príkladom pre iné generácie. Žiaľ pravda je iná a neskrýva sa v tvojom okolí, takisto nie je napísaná na papieri a nevedie ju žiadna banka ako ani ju v rukách nemajú rodičia či už starí alebo rodinní priatelia. Kladiem si otázku už dlhšiu dobu čo je pravda? Riadi sa človek pravdou?
Každá cesta, ktorou sa vydávame je ta správna, pravdivá? Nevieme. Netušíme. V minulosti mali ľudia pravdu a nik im nemohol odvrávať. No boli to panovníci, vysokí cirkevní hodnostári, rytieri s mečom, tí bohatí. Bola to doba kedy pravda bola lož a lož bola pravda, kedy sa slová používali na všetko potrebné-nepotrebné, chcené-nechcené. Tak ako čas plynie, svet nestojí, ako my rastieme, vietor neprestane fúkať, zeleň bude stále kvitnúť, takisto záhuba číha, lož beží a posúva sa, kradne a nasycuje sa negativizmom neideálneho slabého sveta. Boj pravdy a lži tu je od počiatku sveta, všetci poznáme príbeh Adama a Evy, jablka a hada. Je to ale výučba, no často-krát nepovznesená, dôležitosť tejto informácie je zakotvená v hlbokých myšlienkach, nad ktorými sa človek nezamýšľa.
Čo predstavuje slovo pravda? Je to slovo ktorým sa riadia ľudia vo svojom živote a držia sa tejto zásady aby ich nepostrehol osud trpký? Dávno to tak nie je a to je smutné, že pravdou sa ľudia už dávno neriadia, a neriadia, pretože vedia, že svet je klamstvo, veľká lož. Pravdu dnes udávajú tak ako to bolo v minulosti pravidlom, bohatí, tí ktorí sa pravdou neriadia ale využívajú ju vo svoj prospech tak ako obyčajní ľudia sa boja klamať, takisto nechcú pravdu hovoriť. Je bolestivá často-krát omylná a nepravdivá. A ak je pravdivá, je škodlivá, nákaza, ktorá ničí a zabíja. Slovo pravda je veľká vzácnosť vystihujucá zmysel človeka k životu aby mohol jestvovať v tomto skazenom a nepredstaviteľne zanedbanom svete, utápajúcom sa vo vlastnom pachu skázy a bolesti, zármutku a utrpenia, nenávisti a odlúčenia.
Žijeme v strachu, v nepoznanom, v domienkách o báječnom svete ktorý existuje vôkol nás, ktorý bol postavený krvou našich predkov, krvou v hline, z ktorej ťažíme plody našej Zeme. Slovo pravda nesie hodnotu, rešpekt, vážnosť už neexistujúceho hodnostného postavenia človeka v spoločnosti. Byť obsiahnutý pravdou a niesť ju vo svojom živote je dar, je to pokora človeka vnímať lásku ako najsilnejšie puto k samému sebe a teda k priznaniu, že existuje a myslí, že obsiahol dar rozumu a že tak utvrdzuje to čo mu bolo prirodzenou cestou dané a poskytnuté, že ovláda svoje šťastie, ktoré nie je burlivé ale pokojné. Mier v jeho tele a prepojenie na dušu je tak spolunažívanie podľa jeho zásad k životu, ktorý je neoceniteľný, uvedomujúc si, že mu bol daný aby s ním naložil podľa očakávania, aby nehľadal lož ale aby pravdou bojoval za život.
Pravda teda spočíva na počiatku konca, kde nevidíme ale vidieť chceme, bojujeme aby sme počuli a kričíme aby sme videli. Pravda je taká silná, že sa jej bojíme ale je taká silná že, od nej nechceme odvraciať zrak ale ju prijmeme. S Pravdou je život ťažký, ľahšie je využívať lož, ale šťastní sú tí, čo na pravdu nezanevrú a so životom hrdo sa vezú. Preto je pravda najťažší skutok, lebo ak máme o nej hovoriť často-krát mlčíme alebo podľahneme lži.
