Hanbím sa, že som na ne nepoznala odpovede? Áno. Ľutujem, že sa tieto otázky ocitli v mojom živote? Nie. Pravdou je, že ak by som sa rozhodla nezodpovedať ich, nebola by som dnes najväčšou fanúšičkou jedenia vianočnej kapustnice, ani novickou vysokohorskej turistiky, hrdou na zdolanie vrcholu Kriváňa.
Som Mexičanka a nie, nie som z Cancúnu (Mexiko je omnoho viac než len to, uvidíte). Už je to rok, čo žijem na Slovensku a aj keď to môže nejednému čitateľovi, ktorý je presvedčený, že v iných krajinách je všetko stopercentne lepšie, pripadať zvláštne, milujem Slovensko! (Hoci, je tiež pravdou, že tu nemáte kukuričné tortilly, alebo aspoň papriku, ktorá by bola “pálivá” nielen podľa názvu, ale to už by som bola príliš náročná. Koniec-koncov, Mexiko môže byť len jedno.) Milujem Slovensko a nevravím to preto, že trávim večery po “instagramovateľných” miestach v centre Bratislavy (ktoré, nepopieram, je prekrásne), ale preto, že na Slovensku sa toho dá vidieť omnoho viac… počkať, je Bratislava slovenským Cancúnom?!
Hoci už v Mexiku začal proces mojej “slovakizácie”, počúvanie tradičnej hudby, pozeranie videí tradičných tancov, starých filmov a nejakých rozprávok ma nemohlo pripraviť na to, čo ma čakalo tu, všetko tak odlišné od mojich predstáv. Myslela som, že to najťažšie v procese mojej adaptácie bude jazyk, ale čo myslíte - nebolo to nakoniec ani to jediné, a ani to najťažšie, s čím som sa tu musela popasovať. Ale o tom až nabudúce.
