Je všeobecne známe, že Slováci sú zdatní horali, a ako by aj neboli, s takými horami! Niežeby sme aj my v Mexiku nemali vysoké hory, náš najvyšší vrch Pico de Orizaba (alebo aj Citlaltépetl) meria 5636 metrov a slávny Popocatépetl 5426 metrov, avšak prinajmenšom z mojej skúsenosti ani nie je veľmi rozšíreným zvykom snažiť sa na ne dostať. Popravde, všeobecne sa v našich horách pohybujú nanajvýš tak najväčší fanatici pešej turistiky. Určite k tomu ale veľkou mierou prispieva aj absencia oficiálnych chodníkov a turistického značenia.
Tunajšie zábery na tatranské končiare preto vo mne vzbudzovali rešpekt, ale zároveň aj túžbu vidieť ich naživo, keďže som vedela, ako blízko ku mne tieto prekrásne výhľady sú. Práve toto ma motivovalo k tomu, aby som už druhé leto za sebou, napriek únave a bolesti kolien, dokázala vystúpiť až na vrchol, ku všadeprítomnému dvojkrížu. Som si dokonca istá, že na budúce leto opäť dobyjem nejakú ďalšiu horu, a možno aj celú Cestu SNP, ktovie?
Prvé leto na Slovensku som vystúpila na Kriváň a wooow, aké nádherné výhľady, a aká bolesť v kolenách pri zostupe! Popravde, nebolo to moje rozhodnutie. Môj manžel mi povedal, že každý dobrý Slovák by mal zdolať Kriváň aspoň raz za život, a keďže teraz tiež žijem medzi Slovákmi, mala by som sa prispôsobiť slovenským zvyklostiam. Robila som, čo sa dalo, ale je pravda, že Slováci šlapú akoby nič, malí aj veľkí. Videla som ľudí rôzneho veku stúpajúc značnou rýchlosťou bez známok únavy, zatiaľčo ja som umierala s každým ďalším krokom.
Bola to moja prvá skutočná hora a absolútne skvelý zážitok! Výhľady, čučoriedky, možnosť vidieť ostatných, ktorí sa, tak ako ja, medzi únavou a vzrušením posúvajú krok za krokom za spoločným cieľom. Človek sa cíti tak malý a zároveň tak veľký, pretože nie každý dôjde až na vrchol. Špeciálne v situácii, ak chýba odvaha, vôľa, a kde predošlý tréning je rozhodne výhodou. V mojom prípade ma hodili rovno do vody, a tak mi neostalo nič iné, než začať plávať. Výsledkom boli štyri hodiny hore a štyri hodiny dole, s prestávkou počas ktorej som si želala, aby ma vyzdvihla letecká záchranná služba. Napriek všetkému by som ale do toho išla zas.
A veru som aj išla. Toto leto, z Ďumbiera až na Donovaly. Tentokrát robiť spoločnosť manželovi na malej časti jeho prechodu Slovenskom od ukrajinskej hranice po Ceste hrdinov SNP. Zabralo mu to jeden mesiac, ale na takéto výkony ja určite ešte pripravená nie som. Uspokojila som sa teda s dvojdňovou túrou nízkotatranským hrebeňom, kam som sa dostala lanovkou na Chopok. Asi si myslíte, že to bola ľahšia cesta, ale nebola. Prinajmenšom nie pre niekoho, kto sa bojí výšok. Možno to bol dokonca väčší výkon, než môj výstup na Kriváň! Z lanovky som došla až na Ďumbier, a odtiaľ som už iba pochodovala, získavala najlepšie opálenie v živote a videla niekoľko kamzíkov naozaj zblízka. V niektorých momentoch som cítila, že už viac nemôžem, ale keďže som nemala možnosť ostať len tak v strede ničoho, vždy som zaťala zuby a pokračovala ďalej.
Celý pochod bol pre mňa veľmi výnimočnou skúsenosťou, predovšetkým vďaka mnohým priateľským ľuďom po ceste. Napríklad po našom príchode na útulňu Ďurková, už po zotmení, ma manželovi spolupútnici pozvali na uvítaciu borovičku, v čisto slovenskom štýle. Dokonca som mala pocit, že s nimi môžem viesť obstojný rozhovor aj napriek tým pár slovám, ktoré ovládam. Na ďalší večer, v útulni pod Kečkou, sme sa zabávali s partiou chalanov a chatárom, počúvajúc tradičnú slovenskú muziku. Prvýkrát som tiež mala možnosť prespať vo vnútri útulne, v malej izbičke, v ktorej som sa cítila ako v luxusnom apartmáne, lebo vonku bola zima a pršalo.
To sú teda moje doterajšie zážitky so slovenskými horami. Uvidíme, po koľkých rokoch a po koľkých kopcoch budem mať fyzičku a schopnosti hodné slovenských horalov. Rozhodne sa už ale neviem dočkať, keď sa tak stane. Aby som si aj ja raz mohla povedať, že pochádzam z kamzíka.
