Prvý dojem je vždy dôležitý, špeciálne vtedy, ak vaším cieľom je, aby vás ostatní mali radi. A práve ten som mala ja, čerstvo pricestovaná z Mexika a pripravená dobyť srdcia mojej novej rodiny a budúcich kamarátov. Môj manžel ma varoval hneď skraja: „Sofía, ak ti ponúknu alkohol, nehovor nie, lebo na Slovensku to môže byť považované za neslušné vychovanie.“ Ja som si pomyslela, veď alkohol, to predsa nemôže byť žiadny problém. Väčšie obavy som mala z toho, že ničomu nebudem rozumieť a budem sa musieť obmedziť len na počúvanie a úsmevy. Nemohla som sa viac mýliť! Prišiel ten slávny deň a všetko sa zdalo ideálne. Stretnutie bolo pekné a vľúdne až do momentu, kedy prišiel prvý prípitok, a po pár minútach ďalší. A potom ďalší. A ďalší.
Na toto som rozhodne nebola pripravená, a aj keď je pravda, že v Mexiku máme tequilu a mezcal, Slováci hrajú inú ligu. Ak sa ma dnes opýtajú, čo bolo to najťažšie, na čo som si v tejto krajine musela zvyknúť (okrem jazyka, samozrejme), povedala by som borovička, slivovica, hruškovica, čerešňovica a všetky ďalšie -ice. A ešte na to, aby som sa necítila na umretie po každom „na zdravie“. Ako si v tomto bode určite dokážete predstaviť, mám už aj hmlisté spomienky z dní, kedy som mala pocit, že konečne môžem držať krok s ostatnými. Ťažký omyl!
Napriek tomu, že moje chuťové bunky sú stále na ceste adaptácie, vyskúšala som už aj rôzne domáce likéry, ktoré boli oh la la! Okrem toho som si obľúbila aj tatranský čaj, medovinu a orechovicu. Teraz dokonca dokážem rozlišovať medzi pitím dobrým a lepším, a tak viem, kedy povedať „iba trochu“, kedy „môže byť“ a kedy „áno, ďakujem“. Tento kultúrny šok je vlastne v niečom podobný tomu, čo by Slovák zažíval v Mexiku s pikantným jedlom. Eventuálne by sa tiež dostal do bodu, kedy by bol schopný rozlišovať medzi chuťami rôznych druhov chilli, a nie iba cítiť, že má ústa v jednom ohni. Napríklad môj manžel už dokáže zjesť takmer toľko pikantného, čo ja (aj keď on tvrdí, že viac, než ja). Jeho chuťové poháriky si buď zvykli, alebo umreli, každopádne výsledok je rovnaký.
Pravdou je tiež to, že s postupom času (keďže ma ľudia poznajú lepšie), hoci s neveľkým úspechom, už dokážem povedať: „iba jeden a stačí“. Niekedy.
