V júni som dostala svoju prvú vakcínu, a dnes už mám za sebou aj tretiu dávku. Cítim sa vďačná za možnosť byť zaočkovaná, ako aj za to, že v čase môjho príchodu na Slovensko v roku 2020, a tiež v nasledujúcich mesiacoch, som dostala možnosť spraviť si test zdarma. Čo si o tomto všetkom myslí moja rodina? Sú za mňa šťastní a želajú si, aby tu mohli byť so mnou. Mali by tak možnosť dať sa zaočkovať s predstihom a vyhnúť sa ťažkým chvíľam či stratám milovaných blízkych, ktoré už iba podľa oficiálnych čísel boli jednými z najvyšších na svete (dodnes si napríklad pamätám, ako po dlhý čas prechádzali pred mojím domom tri procesie denne na neďaleký cintorín). Bolo smutné a zúfalé vidieť, ako v mojej krajine neexistovala žiadna možnosť spraviť si test zdarma, pričom zaplatiť test v laboratóriu bolo (a stále je) pre väčinu obyvateľstva nedosiahnuteľným luxusom. Mexičania sa tiež chcú dať zaočkovať, a je im jedno čím, pretože vedia, že vo väčšej či menšej miere ich očkovanie ochráni pred chorobou. Moju mamu ako učiteľku zaočkovali v apríli čínskou vakcínou medzi prvými. Poslední sa dostali na rad až teraz v decembri. V čase najäčšej núdze preto neboli nezvyčajné krádeže vakcín z nemocníc či kupovanie neoverených dávok na čiernom trhu.
Totiž, bez možnosti práce z domu alebo jednoducho zastaviť svoje denné aktivity (nie kvôli pohodliu alebo kvôli potrebe žiť normálny život, ale kvôli nutnosti zarobiť peniaze na jedlo v ten deň - takmer 60 percent Mexičanov pracuje v šedej ekonomike) je covid ďalšou položkou na dlhom zozname problémov, s ktorými sa ľudia v Mexiku potýkajú. Zaočkovať sa je teda iba jednou z podmienok navyše, aby prežili ďalší deň. Dnes, keď už mnohí konečne dostali možnosť zaočkovať sa, mi ľudia píšu otázky snažiac sa pochopiť, prečo tu, kde ľudia vakcíny majú, ich odmietajú. Ja sa obmedzujem na odpoveď, že ľudia nepoznajú hodnotu vecí až dovtedy, kým ich nemajú, a že každá realita je odlišná. Isté je, že mnohí by dali čokoľvek za možnosti, ktoré mám v týchto pandemických časoch ja, žijúc na Slovensku. A hoci je samozrejme pravdou, že Slovensko nie je jednou z najprosperujúcejších krajín EÚ, aj tak máte mnoho privilégií, z ktorých by mnohé iné krajiny chceli mať čo i len polovicu.
Ďalšia vec, ktorú moji blízki a priatelia obdivujú a želali by si mať, je vláda, ktorá by brala opatrenia na ochranu svojich obyvateľov aspoň trochu vážne. Je jasné, že byť v lockdowne nikoho nerobí šťastným, a že nosiť rúška či ukazovať certifikát je často obťažujúce. Ale treba si uvedomiť, že sú miesta, kde túžia po tom, aby sa urobilo aspoň toľko. Ľudia tu nepoznajú, aké to je, keď príde kríza, v ktorej vás vláda nechá samých. V Mexiku neboli prakticky žiadne opatrenia. Na začiatku pandémie náš prezident vyhlásil, že sa netreba prestať objímať, a že on na ochranu používa svätý medailón. Keď ho konfrontovali s katastrofálnymi číslami, odpovedal tým, že jeho čísla sú iné. Tiež prišiel na to, že k vyhnutiu sa covidu stačí neklamať, nekradnúť a nepodvádzať. Nakoniec samozrejme skončil s covidom aj on sám. Hoci viem, že Slováci vracajúci sa z Cancúnu si pochvaľovali, že tam nič neriešia, pre nás to vôbec neboli ľahké časy.
Či už pri téme vakcín, covidu, ale aj mnohých ďalších, a napriek tomu, ako veľmi milujem svoju krajinu, musím povedať, že život na Slovensku má mnoho výhod, za ktoré som vďačná každý deň. A vy by ste mali byť tiež.
