Vo veľkej láske je ťažké určiť hranice... v tom chorom ošiali ublížiš, nemiluješ... Je to moja osobná prehra,posadnutosť,vytvárať si ťa v mojich obrazoch...niet cesty späť...alebo budem utekať,kým neuverím,že som dostatočne ďaleko...Tak dlho som sa učila nemilovať. Nemilovať ...kde nenávisť vrcholí v slasti,v tvojich očiach sa rozširujú zrenice, zrýchľuje dych,ruky hľadajú o čo by sa zapreli, blúdia po tele, nechtami na chrbte píšu svoj príbeh...a práve ty si jediný, kto to nedokáže prečítať.Skladám si ten obraz o dievčati na lúke stále dookola, len nechápem prečo, nebaví ma táto sladkosť...som dobrovoľný samovrah, dovolila som ti ublížiť mi,počujem tichý šepot odmietnutia... stojím tam pripravená nastaviť aj druhé líce...Odídeš...moje pery sa zamknú v nútenom kŕči...nie, buď pri mne... a nastavím ti znova tvár...nie, odíď ... odíď z môjho bludného kruhu...nechcem aby si sa pozeral ako ma pohlcuje to nezmyselné trápenie, nie preto, že byť ťa to ranilo, lebo pravdou je, že sa ťa nedokáže tá slaná voda stekajúca po líciach dotknúť ...V samote splyniem s tým obrazom, kde vidím teba a mňa, bežiacich vo vysokej tráve s prívalmi úprimného smiechu... no všetky tieto ilúzie sa zahmlievajú, nevidím ťa tak jasne, keď stojíš predo mnou, tak odíď preč ! nech môžem uveriť ... že moje predstavy sú skutočné... vytvorím film, ktorý ma bude sprevádzať všade tam, kde ty nie si ...Si mŕtvy, keď cítim tvoje objatie...odchádzaš a znova ožívaš všade, kde sa pozriem...preto sa už nesmieš vrátiť, aby som ťa mohla znovu vidieť ...chytiť ilúziu...v zúfalstve vyvrieskať stenám prečo tu nie si a ako je možné že náš príbeh nekončí tým gýčovým "happy endom".
