„Ahoj, je teta Božena doma?“ „Nie, teta Božena je v práci“, odpovedám malému Peťkovi z Oravy, manželkinmu synovcovi. „A Peťo?“ „Peťo tiež nieje doma“. „A Benny?“ „Benny je doma“.„Lebo Benny má dnes meniny“.Fujha, úplne som zabudol. Náš pitbulko má dnes narodeniny, Peťko sa pomýlil vo výraze. Nevadí. Chcem pokračovať v spaní, nedá sa. Ako vždy, najprv horúca káva, potom to a tamto a sadám za PC za účelom skontrolovať ho. Rád ho kontrolujem. Som taký kontrolór. A potom, keď skontorlujem, a skonštatujem, že opäť je tam len samá sračka a tá, ktorá je u nás pri kontajneroch slúžiacich spoluobyvateľom k zbavovaniu sa domového - a iného odpadu - je oproti tej na mojom PC nádhernou ozdobou sídliska, sadám za bicie opatrené bezhlučnými blanami a začínam so zahrievaním stuhnutého svalstva predlaktí a lýtok aj bicepsov a tricepsov a trojhlavého svalu stehenného a kolená vŕzgajú... Bum, bum. ratatatabum, bum... Cvičím. A niekto klope na dvere. A zvonček zvoní a zvoní a zvoní... Nespokojný sused nemohúci spánku tak, ako ja? Opatrne otváram dvere čakajúc ranu päsťou... Pred dverami stojí staručká pani v čiernom a s barličkou a vraví trasľavým hlasom: „Dobrý deň, ja hľadám pána Labátha“.„Dobrý deň, a ktorého? Tu je ich viac“, odpovedám a snažím sa zaradiť situáciu do nejakého logického sledu udalostí, či čoho, a skúmam a...„Ondreja“.“To som ja“.„No tak Ondrejko pusť ma dnu, potrebujem sa s tebou rozprávať“. A už vo dverách sa pýta: „Pppametáš ssa na Klimmmovcov?“ A mne začína zapínať, pred očami sa mi začínajú premietať spomienky na staré krásne časy preveľkej mladosti, ale stále nechápem a som v len v spodkoch a v izbe je bordel ako v tanku...„Pani Klimová...? Samozrejme, že sa pamätám“. „A na Macka sa pamätáš?“, pýta sa už usadená v kresle.„Na Maca? ´Pravdaže sa pamätám. Občas sa s ním aj stretnem...“„Tak už sa s ním nestretneš...“A tá rana päsťou zasiahla presne. Ako sme vyrastali, ako sme sa..., bol to prvý kamarát môjho brata keď sme prišli z päťročného pobytu v Moskve, Saška nastúpil do školy s odznakom Lenina na chlopni saka, a Maco už vtedy..., a tie naháňačky a skrývačky a neskôr zápalisté Macove rozprávania o Poklade na Striebornom jazere..., kolty a široké klobúky... Maco bol veľký rozprávač, Maco mal vysokú inteligenciu, zároveň mal vysoké EQ, a Macovi bolo v mladosti ublížené, učitelia a kurvi susedia a kurva odpad odpadu z radov spoluobčanov a tak, a potom..., potom sme povyrástli a Maco skúsil to, čo sme koncom šesťdesiatich rokov skúšali mnohí, a Maco sa zamiloval do Stonesov a do Hendrixa a Kinksovanimalsovyardbersov a do Crym a do tej celej nádhernej muziky tých nádherných čias... Ale hlavne do Stonesov. Maco zbieral platne a nazbieral ich neúrekom, (odborníci odhadujú, že asi tak za pol milióna). V mysli sa mi vynárajú spomienky, ako sme cestovali krátko po prevrate do Viedne, Maco išiel na koncert „Rološov“, išiel si splniť životný sen, ja s manželkou za triviálnym účelom opravy televízora, Maco otvoril borovičku už ráno u nás, čakali sme na môjho brata, Maco žiaril šťastím, Maco, Maco Maco...A naposledy sme sa stretli v lete roku 2005. A pohádali sme sa.Maco odpusť. "Otče náš, ktorý si na nebesiach,posväť sa meno Tvoje, buď vôľa Tvoja,ako na nebesiach, tak aj na zemi,chlieb náš každodenný daj nám dnes, a odpusť nám naše hriechy, tak, ako aj my odpúšťame svojim blízkym..."Marian Klimo * 4.4.1954 + 7.8.2006
