Andrej Labáth
Vážené dámy, vážení páni!
Volám sa Ivan Vlčko Hrianka, mám vyše päťdesiat a nemám nič. Som taká obyčajná nula. (Ale pozor!) Rozhodol som sa, že s tým spravím krátky, eventuálne nie príliš dlhý proces. VSTUPUJEM DO POLITIKY!!!
Andrej V. Labáth sa narodil v Bratislave, chodiť a rozprávať sa naučil v Moskve. Iné dôležité veci sa nenaučil dodnes. www.muzikland.sk/muzikanti_viz.php?id=531 Zoznam autorových rubrík: rozprávania, Všetkým, moje súkromné, nazrite, môj sen na nedeľu, moja poviedka, Šašov pohľad, moja poézia na nedeľu, Súkromné, Nezaradené

Volám sa Ivan Vlčko Hrianka, mám vyše päťdesiat a nemám nič. Som taká obyčajná nula. (Ale pozor!) Rozhodol som sa, že s tým spravím krátky, eventuálne nie príliš dlhý proces. VSTUPUJEM DO POLITIKY!!!

Volám sa Herold, mám tridsaťdva rokov. Ani muche neublížim!

„Varešky (miesto paličiek) som vzal do rúk ako štvorročný. Miesto bubnov som si postavil hrnce a z čisto vnútorného popudu som začal na túto kuchynskú súpravu hrať.

Záletné vtáky zahustené pokrmy márne pokusy a hlasy... hlas veľkého mesta, ticho nekonečna. Mostom prechádza množstvo cieľavedomých a bezcieľnych duší, nafúknutých skoro na prasknutie a veľké železné obludy ničia cestu...

Vietor zima dážď..., ľudia idúci a ľudia čakajúci, ľudia mračiaci sa a zazerajúci - jeden na všetkých, a všetci na jedného, ale aj na tých zvyšných...

Sobota 24.02.2007 Som po nočnej, spím ľahkým spánkom, niečo ma tlačí, asi musím vstať. Telefón. „Prosím“, hovorím do toho príšerne škaredého a prenosného prístroja a dúfam, že niekto povie AHOJ a zloží. Zloží zložili zložia zlo...

Freude, schöner Götter Funke, Tochter aus Elysium, wir betreten Feuer trunken, himmlische, dein Heiligtum. Deine Zauber binden wieder was die Mode strengt geteilt: Alle Menschen werden Brüder, wo dein sanfter Flügel weilt. Nádherný text, ktorý napísal Fridrich Schiller vo svojej Óde na radosť (An die Freude), a ktorý neskôr zhudobnil velikán vrcholného klasicizmu Ludwig van Beethoven (1770 – 1827) v svojej poslednej, deviatej symfónii. Právom sa akurát táto krásna pieseň stala hymnou EU.

Niekedy začiatkom štyridsiatich rokov minulého storočia, keď musel môj otec opustiť svoj domov v Báčskom Petrovci vo Vojvodine, prišiel na Slovensko – do pôvodnej vlasti svojich predkov – kde skomponoval smutnú pesničku s týmto textom:

Tlačenica v električke V2006. Bitka o jedno jediné voľné miesto, mladý vyholený s kamerou zavesenou na krku prstene na rukách a na nohách, a prsteň v nose a v uchu a na pleci veľký papagáj, starý pokrútený muž s veľkými taškami, žena s malým chlapčekom vôňa cesnaku a strávenej ryby, hyena v kúte pozorné oči bystrý čuch a vtáky krúžiace nad tým elektrickým náladovým strojom... sup preletel povedľa okien, vrátil sa a zamával jednému z nás: nedožiješ do rána!

Stále niekde horí. Raz sa dymí z kontajnera, inokedy horí nelegálna skládka odpadu, niekedy si ohník pochutnáva na mladom poraste. A keď sa ten ohník nespozoruje zavčasu, preskočí aj na husté krovie, alebo aj na stromy v plnej sile a kráse a možno aj na stromoradie starých a majestátnych gaštanov.

V našich končinách určite každý pozná slávne meno Niccolo Paganini. Aj keď nie každý, tak určite takmer každý. K jeho menu si tá vzdelanejšia väčšina okamžite priradí husle*. Tak isto si každý z tej väčšiny pri mene Enrico Carusso pripomenie najslávnejší tenor, pri mene Fjodor Ivanovič Šaljapin najznámejší bas, pri Fredericovi Schopinovi anjela za klavírom a naopak, pri mene Franz Liszt si predstaví pri klavíri diabla. Málokto ale pozná meno Josef (Jozef) Slavík.

Na zastávke električiek pri veľkej záhrade čakalo veľa ľudí. Postávali, čakali na tú svoju, tváre obrátené v tú stranu, odkiaľ mala prísť. Tá ich električka. Každý z tých ľudí má svoju. Nezameniteľnú, jedinečnú.

Otváram veľkú ťažkú knihu a snažím sa vidieť slová vymyslené neznámym autorom, chcem rozumieť myšlienke skrývajúcej sa v tom chaose písmen, nechápem...

Drôty ťahajúce sa od stĺpa k stĺpu pretínajú pohľad na opustené stromy. Dážď, unavené slnko farbí oblohu do červena, vietor núti do predklonu, a na studenej dlážke kľačí jeden z mnohých, modlí sa k matke Božej, pretože zhrešil.