Ako som v Leningrade činel predával

Mal som izbu sám pre seba, bola to komnata obrovská, (znovu tá veľkosť), vysoký strop - ak sa dobre pamätám, stavba v klasicistickom štýle - starý vyšúchaný, ale niekedy dávno určite nádherný koberec, farebný televízor, kúpeľňa, starobylé vodovodné batérie, horúca voda spravila radosť istotne nielen mne, toaleta. Únava po celodennom cestovaní.Na druhý deň sme mali voľno, prešli sme sa mestom, ktoré tak trochu naháňalo strach. V tichých uličkách bolo počuť vzdialený hukot frekventovanej autostrády Sadovojo koľco, a možno aj hukot metra vychádzajúci z podzemia. Pripomínalo to tak trochu hluk vojenskej prehliadky na deviateho mája. Tanky vo všedný deň. Zimomriavky na tele.Krasnaja ploščaď, Kremeľ, chrám Vasilija Blaženého, potom taxík a Treťjakovská galéria. Nakoniec, samozrejme, Gum. Bolo treba niečo pokúpiť. Mali vynikajúcu pšeničnú. Myslím, že prvý koncert sme mali vo Vladimire, meste ležiacom iba 180 km za Moskvou. Kúsoček. Potom nasledoval Suzdaľ, mestečko malé rozlohou, obrovské svojou krásou. Nádherné pravoslávne chrámy, kláštory a, samozrejme, obrovský kultúrny dom. Ivanovo sa nachádza ešte kúsok ďalej severovýchodne. A okrem týchto miest, ktoré sa dajú pohľadať na mape, navštívili sme mnoho menších, ktoré by sme v atlase hľadali márne. Počas dlhších presunov autobusom hrávame s Ľubom šach. Stále vyhráva, ide ma z toho poraziť. Koncerty mali obrovský úspech. A vôbec nepreháňam. Už presne neviem, kde to bolo, mládež sa šplhala na javisko, pripomínalo to hystériu z filmu Ťažký ďeň, po koncerte nám vraveli, že u nich také niečo ešte nikdy na vlastné oči nevideli a na vlastné uši nepočuli. Dôvod na oslavu.Do Leningradu sme cestovali vlakom. Z Moskvy. Cestovali sme v noci po celodennom popíjaní, v spacom vozni bola strašná zima a smrad, vetrať sa nedalo, okná sa nedali otvoriť v celom vlaku (aby nemohli špióni povyskakovať z vlaku a zmrznúť), trápil nás smäd, ale voda netiekla, dežurnaja s čajom zo samovaru nastupovala do služby až ráno. Ale v tom vlaku som sa zblížil s Karolom. So spevákom s veľkým S, s človekom s veľkým srdcom a s veľkým hlasom. Dozvedel som sa, že jeho mama pochádza z Vojvodiny, z Báčskeho Petrovca, rovnako ako môj otec. Znovu zámienka na prípitok. Sankt Peterburg, Petrohrad, Leningrad. Bývalé hlavné mesto Ruska, mesto slávnej aj neslávnej histórie, Benátky severu. Obyvatelia trochu pyšní, milujúci balet a svoje baletné hviezdy, milujúci operu, básne a svojich básnikov, maliarov a sochárov, obyvatelia mlčiaci a obyvatelia odmeňujúci umenie obrovským potleskom. Aj nám sa dostalo. Po jednom koncerte prišli za mnou miestni muzikanti, štvorčlenná kapela. Chceli kúpiť činel. Mal som dobrý činel. PAISTE 2002 Medium 20. „No dobre, ale na čom by som hral?“ pýtal som sa. Že mi kúpia, aký chcem, môžem si vybrať, oni tu nemajú možnosť k takému činelu prísť, dajú mi zaň 500 rubľov atď. atď.. Bol som neoblomný v ten prvý večer. Ráno ma čakali pred hotelom. „Nu što?“ začali ma znovu variť. Namiesto peňazí – ak chcem – dajú mi veľkú päťkilovú konzervu kaviáru. „Ikry nechaču,“ vravím. V noci som už trošku kalkuloval, 500 rubľov, predám Bony pred Tuzexom, takých 7 000 Kčs. „Što by ja delal s ikrami?“ hovorím. „A adkuda ty?“ pýtal sa ma jeden z nich, široké chlapisko, a pokračoval: „Ja byl v Prage, v 1968 godu. V tanku.“ Fúúúha, myslím si a nie som si istý, či je na to pyšný, alebo to hovorí len ako zábavnú epizódu z vojenčiny. „Pridite posle koncerta, pasmotrim jiščo, što sdelať možno,“ hovorím im lámanou ruštinou. Prišli. Naložili ma aj s činelom do auta a "DAVÁJ - PAJÉCHALI. Cestujeme desať minút, z centra sme von, tmavé ulice, začínam byť nervózny. Ďalších desať minút, prechádzame mostom cez Nevu, v diaľke vidím most, ktorý sa práve otvára ako veľká papuľa neznámeho tvora, obrovské lode kotviace v prístave a more žeriavov týčiacich sa do výšky ako ozrutánske šibenice. Tu už asi začína Fínsky záliv, myslím si. Spolucestujúci sa rozprávajú, o niečom vtipkujú. Ďalších desať minút, božemôj, čo ak ma títo tu niekde klepnú po hlave, zakopú, utopia, začínam sa báť. „Na méste,“ oznamujú moji únoscovia. „Užé?“ pýtam sa akoby začudovane a moji priatelia sa na tom pobavia. Vedia o veľkosti svojho mesta. V malom obchodíku, v ktorom gitary a husle boli zavesené na stene, trúbky a píšťalky viseli zo stropu, garmošky ležali v regáloch a pianína a dokonca akýsi elektronický klávesový nástroj stáli po bokoch stien, vybral som si činel, jeden z dvoch, prevzal som rublíky, odovzdal činel značky Paiste, nasadol do auta a teraz už v pokoji cestoval domov. Bolo to 29. novembra 1979, deň pred mojimi meninami, ktoré som plánoval veľkolepo osláviť.Po koncerte som sa ponáhľal. Čím skôr všetko pobaliť, prezliecť sa z kostýmu do civilu, autobus už čaká.. Technici odchádzajú z miesta koncertu vždy neskôr, nakladajú aparatúru. - Pôjdeme si vypiť, oslávime Andreja -, myslím si, pozývam ostatných a utekám na izbu. –Osprchujem sa, dám si niečo pekné na seba a ide sa na to – uvažujem. A sprcha prišla. Ľadová. Tam, kde som mal mať peňaženku s päťsto rubľami plus nejaké drobné, nebolo nič. A pred nami bol ešte Tallin, Riga, Vilňus a mnoho ďalších miest, obcí a "dediniek" ktoré by sme márne hľadali v atlase sveta.