Božská večera

Keď prešiel asi dvadsať krokov, zastavil sa, chvíľu rozmýšľal, potom sa otočil a prešiel tých dvadsať krokov naspäť k vchodovým dverám. Otvoril ich, vyšiel po schodoch k svojmu bytu, vytiahol kľúče a vyskúšal, či je zamknuté. Keď sa uistil, že je všetko v poriadku, znovu zišiel k bráne a vyšiel na ulicu. Tam ostal stáť a rozmýšľal, ktorým smerom sa má vydať. Vybral sa opačným smerom ako pôvodne zamýšľal. Aj tam bola kaviareň ktorú mal rád.Pán Drozdík chodil do kaviarne každý večer. Obliekol si svoj hnedý oblek, obul staré ale zachovalé vŕzgajúce topánky, keď pršalo aj dáždnik, v zime kabát a klobúk Ale dnes išiel skôr ako inokedy, dnes večer musí byť doma. Dnes sú Vianoce. V kaviarni si pán Drozdík zavesil kabát na vešiak, poobzeral sa okolo a vybral si stolík v kúte. Aby mal dobrý výhľad a aby bol sám. Tak to robieval vždy, keď sa dalo. Objednal si tureckú kávu, pozoroval dianie v kaviarni, spomínal na staré dobré časy a niekedy si vypočul rozhovor od vedľajšieho stola. Dnes bolo ľudí málo. Mladý párik, traja džentlmeni a pani v stredných rokoch. Pila víno, fajčila a vedľa popolníka mala položené kľúče. Tvárila sa intelektuálne.Voľakedy chodil pán Drozdík najradšej do Štefánky. Tam si mohol prečítať aj noviny, porozprávať sa s kamarátmi. Dnes už nieto ani kamarátov. Niektorí zomreli, iní sú doma s manželkami alebo v domovoch dôchodcov. „Pán Drozdík, dáte si niečo na jedenie?“, spýtal sa čašník. „Pán Drozdík sa prebral zo spomienok a odpovedal: „Nie, nie, nie, ďakujem veľmi pekne, ja len tú kávičku. Mňa čaká doma božská večera.“Aj inokedy zvykol takto odpovedať. – Čaká ho božská večera -. A čašníci aj servírky to už poznali a zabávali sa na tom v kuchyni. „Prišiel starký božská večera“, hovorili. Ale mali ho radi. Vedeli, že nikdy nejedáva, len si vypije svoju „kávičku“, niekedy, ale to iba veľmi zriedka, dva deci vínka, posedí, zaplatí, aj tringeltík nechá a odíde domov. Kde býva nevedel nikto. - Ale doma ho čaká božská večera, všetko v poriadku -, mysleli si.K vedľajšiemu stolu si sadli dvaja páni. „Áno, veľmi impresívne“. „Nehovor, že je v tom nejaká kontradikcia!“ Niééé, ale pochop, ten latentný prístup...“ Pán Drozdík zakýval na čašníka. „Nedáte si ešte niečo?“, spýtal sa čašník. „Na večeru je ešte času dosť...“.„Ďakujem pekne, už pomaly pôjdem... koľko prosím?“Pán Drozdík zaplatil, obliekol si kabát a vyšiel na ulicu. Aj na ulici bolo málo ľudí. Ako vždy na štedrý deň. Pomaly kráčal pán Drozdík domov. Keď otvoril dvere, pribehla k nemu mačka a začala sa mu obtierať o nohy. „Ták, už som doma Micinka“, prihováral sa jej. Vyzliekol si kabát, išiel do malej kuchyne, vybral z chladničky mlieko, nalial trochu do Mickinej misky a položil ju na zem. „Ale ešte tu pre teba niečo mám“, vravel. Otvoril skrinku nad umývadlom, vybral konzervu pre mačky a položil ju na stôl. Potom vybral z chladničky ešte jednu konzervu, fazuľku s párkom, otvoril ju starým otváračom, vysypal do hrnčeka, položil na sporák a zapálil oheň. Najedol sa v malej izbe. Izba bola zaprataná starým nábytkom, na stene viseli obrazy, reprodukcie známych maliarov: Tanečnice od Degasa, , kytička od Jána Mudrocha, Benka, Alexy a veľká zarámovaná svadobná fotografia, na ktorej bol so svojou Maruškou.Keď sa najedol, sadol si pri okne k malému písaciemu stolíku so starou remingnotkou, vzal do ruky pero a na čistý papier začal písať:- Maruška mojaTak som tu na Štedrý večer opäť sám. Iba Micinka je tu so mnou. Dal som jej aj mliečka, aj mäsko dostala, tak ako si to robievala aj Ty.Strašne mi chýbaš Maruška moja. Keby som už bol radšej s tebou. Je mi veľmi smutno.-Potom pán Drozdík zapálil sviečku, ktorá stála pripravená v malom jednoduchom striebornom svietniku. Svietnik postavil k hornému okraju listu, zapol rádio, vyzliekol sa, oblek svedomito zavesil do skrine a ľahol si do postele. Z rádia sa ozývali operné árie, a pán Drozdík za chvíľu zaspal ukolísaný tou krásnou hudbou.Micka vyskočila na písací stôl, vždy to tak robila, pozorovala z okna ten známy neznámy svet.Túto poviedku som upravil. V pôvodnej poviedke Micinka zhodí sviečku a začne horieť celá izba . Na radu mojej veľkej kamarátky som ten nešťastný záver zmenil, resp. vymazal. Pôvodnú poviedku otvorím pod názvom Božská večera(pôvodná)Božská večera (pôvodná)Pán Drozdík jemne pribuchol dvere od bytu, zamkol ich a zišiel schodíkmi k domovej bráne. Vyšiel na ulicu a vydal sa smerom k svojej obľúbenej kaviarni. Keď prešiel asi dvadsať krokov, zastavil sa, chvíľu rozmýšľal, potom sa otočil a prešiel tých dvadsať krokov naspäť k vchodovým dverám. Otvoril ich, vyšiel po schodoch k svojmu bytu, vytiahol kľúče a vyskúšal, či je zamknuté. Keď sa uistil, že je všetko v poriadku, znovu zišiel k bráne a vyšiel na ulicu. Tam ostal stáť a rozmýšľal, ktorým smerom sa má vydať. Vybral sa opačným smerom ako pôvodne zamýšľal. Aj tam bola kaviareň ktorú mal rád.Pán Drozdík chodil do kaviarne každý večer. Obliekol si svoj hnedý oblek, obul staré ale zachovalé vŕzgajúce topánky, keď pršalo aj dáždnik, v zime kabát a klobúk Ale dnes išiel skôr ako inokedy, dnes večer musí byť doma. Dnes sú Vianoce. V kaviarni si pán Drozdík zavesil kabát na vešiak, poobzeral sa okolo a vybral si stolík v kúte. Aby mal dobrý výhľad a aby bol sám. Tak to robieval vždy, keď sa dalo. Objednal si tureckú kávu, pozoroval dianie v kaviarni, spomínal na staré dobré časy a niekedy si vypočul rozhovor od vedľajšieho stola. Dnes bolo ľudí málo. Mladý párik, traja džentlmeni a pani v stredných rokoch. Pila víno, fajčila a vedľa popolníka mala položené kľúče. Tvárila sa intelektuálne.Voľakedy chodil pán Drozdík najradšej do Štefánky. Tam si mohol prečítať aj noviny, porozprávať sa s kamarátmi. Dnes už nieto ani kamarátov. Niektorí zomreli, iní sú doma s manželkami alebo v domovoch dôchodcov. „Pán Drozdík, dáte si niečo na jedenie?“, spýtal sa čašník. „Pán Drozdík sa prebral zo spomienok a odpovedal: „Nie, nie, nie, ďakujem veľmi pekne, ja len tú kávičku. Mňa čaká doma božská večera.“Aj inokedy zvykol takto odpovedať. – Čaká ho božská večera -. A čašníci aj servírky to už poznali a zabávali sa na tom v kuchyni. „Prišiel starký božská večera“, hovorili. Ale mali ho radi. Vedeli, že nikdy nejedáva, len si vypije svoju „kávičku“, niekedy, ale to iba veľmi zriedka, dva deci vínka, posedí, zaplatí, aj tringeltík nechá a odíde domov. Kde býva nevedel nikto. - Ale doma ho čaká božská večera, tak je všetko v poriadku -, mysleli si.K vedľajšiemu stolu si sadli dvaja páni. „Áno, veľmi impresívne“. „Nehovor, že je v tom nejaká kontradikcia!“ Niééé, ale pochop, ten latentný prístup...“ Pán Drozdík zakýval na čašníka. „Nedáte si ešte niečo?“, spýtal sa čašník. „Na večeru je ešte času dosť...“.„Ďakujem pekne, už pomaly pôjdem... koľko prosím?“Pán Drozdík zaplatil, obliekol si kabát a vyšiel na ulicu. Aj na ulici bolo málo ľudí. Ako vždy na štedrý deň. Pomaly kráčal pán Drozdík domov. Keď otvoril dvere, pribehla k nemu mačka a začala sa mu obtierať o nohy. „Ták, už som doma Micinka“, prihováral sa jej. Vyzliekol si kabát, išiel do malej kuchyne, vybral z chladničky mlieko, nalial trochu do Mickinej misky a položil ju na zem. „Ale ešte tu pre teba niečo mám“, vravel. Otvoril skrinku nad umývadlom, vybral konzervu pre mačky a položil ju na stôl. Potom vybral z chladničky ešte jednu konzervu, fazuľku s párkom, otvoril ju starým otváračom, vysypal do hrnčeka, položil na sporák a zapálil oheň. Pán Drozdík si zohrieval božskú štedrú večeru. Najedol sa v malej izbe. Izba bola zaprataná starým nábytkom, na stene viseli obrazy, reprodukcie známych maliarov: Tanečnice od Degasa, , kytička od Jána Mudrocha, Benka, Alexy a veľká zarámovaná svadobná fotografia, na ktorej bol so svojou Maruškou.Keď sa najedol, sadol si pri okne k malému písaciemu stolíku so starou remingnotkou, vzal do ruky pero a na čistý papier začal písať:- Maruška mojaTak som tu na Štedrý večer opäť sám. Iba Micinka je tu so mnou. Dal som jej aj mliečka, aj mäsko dostala, tak ako si to robievala aj Ty.Strašne mi chýbaš Maruška moja. Keby som už bol radšej s tebou. Je mi veľmi smutno.-Potom pán Drozdík zapálil sviečku, ktorá stála pripravená v malom jednoduchom striebornom svietniku. Svietnik postavil k hornému okraju listu, zapol rádio, vyzliekol sa, oblek svedomito zavesil do skrine a ľahol si do postele. Z rádia sa ozývali operné árie, a pán Drozdík za chvíľu zaspal ukolísaný tou krásnou hudbou.Micka vyskočila na písací stôl, vždy to tak robila, pozorovala z okna ten známy neznámy svet. Teraz si dávala pozor, bála sa toho malého ohníčka. Vtom niečo pri dverách zašuchotalo. Micka sa strhla, zmeravela, nastražila uši a vzápätí sa vrhla tým smerom, odkiaľ prichádzal ten zvuk. Pritom labkou posunula ten smutný dopis, ktorého horný pravý okraj sa vyhupol nahor a obtrel sa o ten malý ohník. Začal horieť. Pomaly horel ten smutný dopis. Potom začali horieť čisté, ešte nepopísané listy, potom záclona, vankúš na pohovke, pohovka a stôl, svadobná fotografia v ráme, obrazy, a celá izba sa stala horúcim peklom.