Čo sa Róbertovi prihodilo v jedno upršané ráno

Róbert mal dovolenku. Mohol spať celý deň, ale on spať nevedel. Aj v to ráno vstal skoro. Vytiahol žalúzie, ktoré stiahol večer, keď mu zapadajúce slnko svietilo priamo do očí a on nemohol pozerať v televízore predpoveď počasia, uvaril si kávu, zapol rádio, sadol si do svojho mäkkého kresla, uchlipkával čiernu horúcu a voňajúcu tekutinu zo svojho hrnčeka a počúval Čajkovského husľový koncert. Mal rád ten raňajší kľud. Svoje pohodlné kreslo, svoju šálku, svoje papuče, pyžamo, obrazy visiace na stenách, knihy dávno prečítané a husľové koncerty. Z jedného obrazu sa na neho usmievala ženská tvár. Jednoduchý dobrosrdečný úsmev bez záhad. Johanku maľoval Róbertov priateľ, akademik. Keď maľoval, stále si niečo mrmlal popod nos, stále niečo opravoval, premaľovával, občas zahrešil. Ale jeho hrešenie nebolo vulgárne. Keď bol trochu nahnevaný, zahundral: „Do hodiniek nenatiahnutých!“, alebo: „ Ja ti dám, ty kalendárik výročný!“ A keď bol nasrdený poriadne, tak zvýšeným hlasom zaklial: „Do kameňa neotesaného, kladivom rozdrveného a do žeravého pekla hodeného na veky vekov!“ Raz, keď sedeli po dokončení obrazu pri fľaške vína a rozoberali politickú situáciu, akademik zanadával: „Do psej matere!“Johanka odišla. Raz išla do práce a už sa nevrátila. Róberta mala rada, ale nenávidela jeho papuče, husľové koncerty a jeho matku – literárnu vedkyňu. Dáme s umeleckými vlohami nestačilo vyjadrovať sa fundovane k literatúre. Potrebovala sa vyjadrovať aj k tomu, aké topánky si má Johanka obuť do divadla, aká voňavka sa nehodí do tohto, či iného ročného obdobia a ktoré nohavice sa jej už vôbec nehodia, pretože už nemá osemnásť. Obraz zostal a usmieval sa. Róbert spomínal na to všetko, čo sa mu prihodilo a počúval husľové tóny. Allegro vivacissimo. Dopíjal kávu a spomenul si, že sľúbil Ivetke, že jej dnes pomôže so sťahovaním piana z jednej izby do druhej. Ivetka bola jeho mladšia sestra. Musela prijať podnájomníka, aby utiahla trojizbový byt. A pritom učila klavír a dávala aj súkromné hodiny. „Čert aby to zobral!“, zanadával si Róbert sám pre seba. Potom sa postavil a s prázdnou šálkou zamieril do kuchyne. Umyl ju, položil na poličku a potom sa rozhodol, že si uvarí ešte čaj. Do zásoby. Nabral do čajníku vodu, postavil ho na sporák a zapálil plynový horák. Opäť si sadol v obývačke do svojho kresla, husľový koncert skončil a hlásateľka ohlásila Symfóniu č.1, op.68 od Johannesa Brahmsa pod taktovkou Herberta von Karajana. Róbert bol spokojný. Počúval úvodné tóny a keď začal bubeník bubnovať do kotlov a hudba sa dvíhala v crscende, vtedy začal pískať čajník. Róbert sa znovu postavil a vošiel do kuchyne. Zvesil z vešiaku uterák, zabalil ním rúčku čajníka aby sa nepopálil, ale spravil to tak nešikovne, že jeden rožtek uteráku sa obtrel o plameň z plynového horáku a začal horieť. Róbert si to ale nevšimol. Až vtedy, keď sa od uteráka chytil aj okraj pyžamového rukáva a oheň ho začal páliť. „Do riti!“, zreval a vtom, ako mával rukou stále držiac čajník, ten mu vykĺzol a jeho vriaci obsah sa mu celý vylial na miesto, ktoré robí chlapa chlapom. „Áááááááá!!!!!“, zreval od bolesti, rukáv mu stále horel a pálil ho ako môže páliť len oheň horiaci na Róbertovom pyžamovom rukáve, z obývačky znela Brahmsova symfónia a jej dramatické tóny podfarbovali tú absurdnú situáciu, Róbert sa zvíjal od bolesti, horela mu už celá pravá strana vrchu pyžama, rozbehol sa do kúpeľne, kde sa chcel hodiť pod studenú vodu, noha sa mu pošmykla a aký bol dlhý, vystrel sa na koberci, udrel si hlavu o zárubňu a chvíľu ostal ochromený, „kurváááá!“, kričal a z posledných síl sa pozviechal a vrútil sa do kúpeľne, skočil do vane a pustil na seba prúd studenej vody zo sprchy. Bolo mu strašne zle a triasol sa na celom tele. „Do kamienka!“, zanadával a za chvíľu pokračoval: „Do hodiniek neopracovaných a hodených do pekla horúceho aj s kalendárikom výročným!“ A z obývačky k nemu doliehali tóny Brahmsovej symfónie č.1 op. 68 pod taktovkou Herberta von Karajana.