Montyho čardáš

Na malom pódiu bola cigánska kapela, pripravená zahrať už nevedno koľkú rundu známych melódií. Mladý primáš si priložil husle ku krku, zodvihol slák, a miernym záklonom dal kapele znamenie na úvodné tóny. „Montyho čardáš“, múdro pošepkal pán v ošumelom obleku svojej partnerke. Pri vedľajšom stole sedel mladý párik, on usmiaty od ucha k uchu, ona so zasnenou tvárou. Kto vie, čo jej chodilo hlavou? „To je pivko!“, bolo počuť odkiaľsi od susedného stolu. „Také čapujú len tu.“ „Čo som ti urobila!? Zase máš nejakého chrobáka v hlave?“, zvýšeným hlasom dávala najavo svoje rozhorčenie iná mladá pani v zelenej sukni. Mladý pán sa smutne pozeral do pohára a asi o niečom tuho premýšľal. Mladá pani neveriacky kývala hlavou, nevedela pochopiť, ako môže byť niekto tak hlúpi. Za iným stolom sedeli traja vážny páni a starký – zrejme ich otec. O niečom sa zhovárali, len starký sedel ticho a s úsmevom pozoroval kapelu. Pekne oblečený osamelý mladík, sedel sám pri stole v rohu záhrady a práve si chcel zapáliť cigaretu, krabička zápaliek však bola prázdna. Rozpačito sa obzeral dookola. Jedna „dáma“ zodvihla ruky vysoko nad hlavu a krútila nimi do taktu ako africká domorodkyňa. Jej spoločník sa len prihlúpo usmieval. Keď sa objavil čašník, okamžite vyletelo niekoľko smädných rúk do vzduchu. S pribúdajúcim časom, pribúdalo aj šumu, vravy, zábavy aj kriku. Z pódia sa teraz ozývalo: „Milušká moja, prečo ma nemáš rada“. Jedna tancachtivá päťdesiatnička ťahala svojho muža za rukáv, len aby šiel tancovať. Chlapík, ktorý ospevoval dobre čapované pivo, pil teraz borovičku. Osamelý mladík si medzičasom prisadol k inému osamelému, hoci už nie mladíkovi. O niečom sa rozprávali, zrejme si padli do oka. Starký zaspal a nikto si to nevšimol. Možno sa mu snívalo o tom, ako sa on vedel zabávať, keď bol ešte mladý. Traja vážni páni zmĺkli, teraz mali prím tri dámy, ktoré si k nim prisadli. Prekrikovali sa jedna cez druhú, tárali a mysleli si o sebe aké sú duchaplné a chceli trom pánom očividne zaimponovať. Tam kde sedel mladý párik, teraz sedela iba ona, on si asi potreboval odskočiť. Pozorovala dvoch mladíkov, ktorí sedeli pri vedľajšom stole a hladkala si pod stolom nohy od kolien vyššie. Tancachtivá tancovala sama pred kapelou, nakláňala sa tak, aby mladý primáš videl všetko. A primáš – čierny ako uhoľ s krásnym obrovským úsmevom - sa pozeral a hral ako o dušu. Afričanka teraz chytala svojho spoločníka jemne medzi nohami. Jemu sa to očividne páčilo, stále sa prihlúpo usmieval. A mladá pani so zelenou sukňou – teraz stiahnutou - vytĺkala chrobáka z hlavy mladému pánovi v kríkoch za plotom. „Ách. Ešte, ešte, neprestávaj, joj“, ozývalo sa. Teraz jej asi už tak veľmi nevadilo, že je taký hlúpy. Dedko sa odrazu prebudil, vyskočil zo stoličky a zakričal: Montyho čardáš! „Ách“, ozvalo sa z kríkov. Tancachtivá si dvíhala sukňu ako pri kankáne. Afričanka rozopla svojmu spoločníkovi nohavice a vliezla pod stôl. Ten, čo bol usmiaty od ucha k uchu, sa vracal ku svojej družke, ale tá sedela teraz pri dvoch mladíkoch pri vedľajšom stole. Úsmev mu zamrzol na tvári, pristúpil k stolu a ticho tam ostal stáť. „To je môj snúbenec“, prehodila dievčina len tak mimochodom a bavila sa s tými dvoma ďalej. Pod stolom si otierala svoju nohu o nohu jedného z mladíkov. „Sme pozvaní na oslavu“, oznámila snúbencovi. Ten len bezradne stál pri stole, naraz vypil celý pohár piva a myslel na fľašu slivovice. „Poďme!“, zavelila dievčina a už sa aj dvíhala zo stoličky. Pomaly odchádzali všetci štyria preč. Aj iní hostia pomaly dopíjali, niekto začal nahlas spievať.Vrchný chodil od stola k stolu, inkasoval, blížila sa záverečná. Posledné tóny dozneli, kapela sa balila, ten čo pred chvíľou spieval zmĺkol a odtackal sa preč. Hostia sa pomaly rozchádzali, svetlá zhasli, iba staré gaštany občas zašumeli, keď zafúkal vetrík príjemnej letnej noci.