Rozmýšľam ako ďalej, obzerám sa, hľadám pomoc, inšpiráciu. Aha, pavúk sa spúšťa zo stropu. U nás sa pavúky neničia. Pavúk chytá muchy – a čo je pre mňa dôležitejšie – aj komáre. Komáre ma ľúbia láskou neopätovanou. Hovorí sa, že od lásky je len krôčik k nenávisti. Strašne ich nenávidím. A komáre? Keby tak dievčence okolo mňa krúžili... *Pavúka som stratil z očí. Pavúčik môj, len mi tu nebehaj po koberci. Mohol by som ťa zašliapnuť. To by som nechcel. Raz, sedeli sme ja a jeden kolega v telefónnej ústredni, on pozeral v televízii futbalový zápas, ja som si niečo čítal, odrazu stredom miestnosti, krokom skoro slávnostným a určite hrdým, vykračuje si pavúčisko veľké, nádherné s dlhými nohami, možno s dôležitým poslaním, možno len tak. „Pozri na toho krásneho pavúka“, vravím kolegovi a očami ukazujem kde ho má hľadať. Ten bleskom vyzul papuču, priskočil k pavúkovi a plesol po ňom ako voľakedy plieskali ženy s prádlom o kameň v studenej vode bystrého potoka. „PLESK“. Ostal som z toho ako obarený, s vytreštenými očami som neveriacky hľadel na kolegu, na to, čo ostalo z tej vznešenej nádhery a ľutoval som vyrieknuté slová. Stáva sa , že človek vyriekne slová, alebo ich ešte ani nestačí dopovedať, a už ľutuje. Niekedy treba naozaj ľutovať. Ľútosť prináša odpustenie. Aj odpúšťanie prináša odpustenie. Veľa sa dá odpustiť. Zabudnúť sa niekedy nedá. Pavúka znovu vidím, šplhá nahor. Šplhaj pavúk, šplhaj. A nezabudni, tu máš azyl. Z reproduktorov znie tichá hudba, akoby sa vznášala priestorom, vzdušné prúdy ju nadnášajú, sem tam zamáva ladne krídlami, potom sa odrazu strmhlav vrhne k zemi, zaburáca hrom, spustí sa dážď, krupobitie, bubeník zahrá predel..., hudba je krásna vec. Dá sa pri nej rozjímať, spomínať aj myslieť na to, čo môže byť zajtra, plakať aj sa radovať, alebo nemyslieť na nič, len sa ňou nechať unášať na svojich neviditeľných vlnách. Z rámu zavesenom na stene nad mojim písacím stolíkom sa na mňa díva moja matka. Usmieva sa . Obraz z doby, keď bola ešte mladá, plná života. Ako je to dávno? „Posledný trolejbus“, spieva Bulat Okudžava. Spomínam na tú atmosféru pustých moskovských ulíc, veľkých námestí bez ľudí, mesta spiaceho a čakajúceho. Sem tam osamelý chodec, párik zaľúbených. Tmavé zákutia, tulák s fľaškou v bočnom vrecku kabáta. Tmavé nebo, milióny hviezd, mesiac svieti na cestu. Unavený a špinavý vchádza posledný trolejbus do svojej garáže. A za oknami príbytkov gramofón, ruská clivota, radosť a slzy, vodočky nemnoška..., padaždi, padaždi ty moj krasivi. Tá neopakovateľná atmosféra podmoskovských večerov a nocí. Kedy to bolo? Alebo Leningrad, Nevskij Prospekt, teplomer ukazuje hlboko–hlboko pod nulou a ja, s marožnym v ruke, raz v jednej, raz v druhej, chodím, prepletám sa pomedzi ľudí, mám čas, tu aj Puškin chodil...*Pavúk je teraz nado mnou. Dole hlavou si vykračuje tam, kde má svoj domov utkaný v krásnej rovnováhe v tvare hviezdy, základ tej hviezdy však tvorí kríž. Za chvíľu už bude ráno, hudba dohrala, je čas na oddych. Treba sa vyspať aby sme ešte nejaký čas vládali niesť ten svoj...
