Požiar

„Počkaj, dávaj bacha... , kam ide ten idiot? Spomaľ! Dobre...“ , rozčuľoval sa Milan, veliteľ družstva sediaci pri Janovi. Tiež mu nebolo všetko jedno, hlásili plamene, musia tam byť čo najskôr. Jano sa naklonil, pravou dlaňou si búchal o čelo a kričal: Je.. ti? Za križovatkou pridal plyn. Niektoré autá spomaľovali, uvoľňovali cestu. Hasiči v zadnom priestore auta si ako vždy pripravovali potrebné veci k zásahu. „Dýchačáky“, vysielačky a baterky, na hlavu si navliekali antistatické kukly, prilby, na ruky rukavice. „Kam ideme?“, opýtal sa Karči ospalo a niečo hľadal vo vreckách. Bruno sediaci oproti nemu len pokrčil plecami. „Pasternakova 4, tretie poschodie, bytový“, odrapotal Jozef. Zapínal si prilbu pod bradou, ruky sa mu mierne chveli. „Videli plamene“, dodal. „Do prdele“, zahrešil Ondrej. Keď prišli na začiatok Pasternakovej, nemohli prejsť. Úzka ulička bola zaprataná parkujúcimi autami z oboch strán. Vo vzdialenosti štyroch blokov bolo vidno, ako sa z okien na treťom poschodí valí hustý čierny dym. Nejakí ľudia bežali oproti hasičskému autu a hekticky kývali rukami. „Rýchlo, ponáhľajte sa, sú tam ľudia! Majú tam aj deti!“, kričali. Hasiči povyskakovali a začali odtláčať zaparkované vozidlá. Najprv ich pomaly rozkývali, potom malými skokmi odsúvali nabok. Najskôr jedno, potom druhé, tretie... Milan s Karčim medzitým utekali previesť prvý prieskum požiaru. Bolo počuť rinčanie skla, ľudia stojaci pod oknami uskakovali, z jedného okna vyšľahli vysoké plamene. Rev a krik. Konečne sa dalo prejsť, hasiči vyhadzovali zmotané hadice, zapájali ich na rozdeľovač, každý vedel čo treba. „Poďme chalani, rýchlo“, kričal Milan. Aj on si nasadil masku na tvár a spolu s ostatnými vbehol do brány. Na treťom poschodí už nebolo vidno nič. Nepomáhali ani baterky a Karči s Brunom sa museli posúvať popri stene a tápať v tme. „Rýchlo“, obrovský stres ich poháňal dopredu. Ku každým dverám okolo ktorých prechádzali, prikladal Karči ruku. „Tu je to“, zakričal. Nech pustia vodu!“ Bruno vybral vysielačku. “Pustite vodu! Pustite vodu!“, reval. Keď sa už hadica napla pod tlakom vody a táto erekcia dosiahla vrchol, Karči zakričal: „Dávaj bacha, skrč sa!“. Nahol sa dozadu, zdvihol nohu a jediným silným úderom vykopol dvere. Zároveň uskočil nabok, aby ho nezasiahol plameň, vzápätí otvoril prúdnicu, ktorá ako pri mužskom orgazme a najvyššom stupni vzrušenia, vychrlila silný prúd vody, presne nasmerovaný do žeravého bytu. Pomaly sa posúvali dopredu, nevideli nič, len páľava ako v peci. Milan sa vrátil rýchlo k autu. „Dajte si prístroje a vyneste hore odsávač! Potom Jožo, pootvárajte všetky okná, až po vrch!“, zavelil a vzápätí čosi oznamoval do vysielačky. Ondrej s Jozefom si nasadili masky, naučenými ťahmi vybrali odsávač z bočnej strany vozidla a ponáhľali sa hore. O chvíľu bolo počuť rapčanie motora. Karči s Brunom sa pomaly posúvali dopredu. Dym vytláčaný rozprášeným vodným prúdom a vysávaný odsávačom opúšťal priestory zhoreného bytu. Plamene vzdávali svoj boj. Bruno prezeral všetky priestory, otváral skrine, pozrel pod každú posteľ - najčastejšie útočisko detí pred ohňom. Nenašiel nič.Hasiči mokrí od potu a vody, unavený fyzicky aj duševne, pomaly zmotávali hadice, kontrolovali náradie. Milan zahlásil do vysielačky likvidáciu požiaru a návrat na základňu. Cestou sedeli hasiči ticho. Možno mysleli na to, čo všetko ich ešte čaká. Treba dočerpať vodu, vymeniť mokré hadice, použité dýchacie prístroje... A do konca služby ešte ďaleko.