Poznačený strom

Idem k tomu stromu. Predieram sa húštinami, brodím sa snehom, žiadne zvieratá...Dávno som tam nebol. „Zvieratá ukážte sa, nebojte sa človeka, pomáhajte, neviem nájsť ten strom. Na tom strome sme predsa toľko dobrodružstva skúsili. Ja a môj kamarát. Boli sme ešte deti. Ale už sme chceli byť veľkí. „Pozri sa, mne už rastú chĺpky“, vravel mi raz. A naozaj. Ako som mu závidel to ochlpenie... Dychčím, lapám dych. Kde je? „Kde si, poznačený strom?“ Pozerám sa doprava, doľava, neviem kde je sever, na sivú oblohu nedovidím, konáre sú prihusté. Kráčam ťažko, únava a smäd... Asi chodím dookola, zablúdil som ja úbohý... Do pekla satanského, veď tu niekde to musí byť. Ten strom, ktorý je poznačený... „Stromy nemajú hroby?“ „Majú, majú, majú, majú...“ Už som úplný magor, to predsa takto nemôže byť. Veď v tomto lese sa nikdy nerúbalo... Brodím sa ďalej ťažkým snehom, vysoko dvíham lenivé nohy, konáre krovín ma udierajú do tváre: „Tak mi treba!“ Obloha nad hustou strechou lesa stmavla, noci bývajú dlhé v tomto ročnom čase, mám sa vrátiť? Ale kade? Kde ste veveričky, vlci, medvede? Spíte? „Hééééééj“, srnky, kde ste? Pomóóóóóc“. Nevládzem a predsa pridávam do kroku. Ježiš Mária, veď tu v noci zmrznem...Fučím ako stará parná lokomotíva, snažím sa utekať, niečo ma ťahá dozadu, niekto ma drží neviditeľnou rukou, Bože dobrý, čo sa to robí? Odrazu sa predo mnou objaví velikánsky čierny vták, rozťahuje krídla, uprene mi hľadí do očí, PaneBože vykole mi zrak. Rýchlo sa otáčam, ale neviem sa od strachu pohnúť, za chrbtom počujem ako ten vták máva veľkými krídlami, a vtedy som ho zbadal. Vyschnutý starý strom, sivý a zvráskavený, nepochovaný... Nohy sa mi od únavy podlomili, kľakol som pred tým stromom. Ako dlho som pri tebe nebol... Oprel som sa chrbtom o kmeň mŕtveho stromu a ticho som tam sedel. Clivota na mňa doľahla, pomaly sa rozprestrela tma, zavreli sa mi oči, a mne sa zdalo, že som vzlietol a letel som nad tým lesom, krúžil som nad poznačeným stromom, potom ďalej, mával som rukami a lietal som nad strechami domov, videl som do okien a videl som skryté osudy ľudí sediacich pri stole pri televízoroch na zemi pri deťoch pri žene ležiacich a stonajúcich pijúcich lásku a nenávisť a rozdávajúcich slová a zlo a krásu a srdiečka psíkov šteniatka a na márne kúsky roztrhané sľuby vernosti a nezbedných anjelov dávneho milovania videl som rozbité taniere a Ježiša Krista v ráme a Danteho peklo aj raj ale nie očistec a počul som slová kričiace a volajúce a krákanie vrán a hudbu z chrámu a kvílenie básnika, niekto ma zbadal a začal sa hon... Unikal som, už-už ma skoro schmatol ten mlčiaci hystériou opantaný dav, a ja som opäť pocítil tú neschopnosť pohnúť sa ďalej a z oblohy vyšľahol blesk a ja som padal a padal a padal a oči sa mi strachom drali z tváre a keď už som bol k istej smrti veľmi blízko, vtedy som sa strhol a otvoril som oči.