Prijímací pohovor

Písala – vonku sa začalo stmievať. Riaditeľ odrazu zmĺkol, pozoroval ulicu. Pouličné osvetlenie ožiarilo cestu a vianočná výzdoba pripomínala, že je čas na každoročný zhon. „Myslím, že to by stačilo“, povedal riaditeľ a pozrel na svoje drahé hodinky. Žena začala písať: Myslím, že ... „To už nepíšte, končíme, verstehen ?“ „Prepáčte“, zašepkala žena. Vytiahla z kabelky vreckovku a utrela si pot z čela. „Otvorím okno, lebo sa tu udusíme“, povedal riaditeľ a pokračoval: „Pred Vianocami vždy začnú viacej kúriť. Neviete prečo?“. Vzal hárok papiera a začal čítať. Jeho tvár prezrádzala nespokojnosť „Ale tu sú chyby... Prosím vás, kde ste sa učili písať? Ja nemám čas, aby som po vás opravoval chyby!“, rozčuľoval sa a žena už vedela, že opäť z toho nič nebude. Prácu nedostane, z podpory budú Vianoce chudobné. Synovi chcela kúpiť nové oblečenie, pred dievčatami sa hanbil v starých handrách. A nemusel sa. Jej syn je najkrajší chlapec široko ďaleko. Každá by ho chcela, aj v tých ošúchaných gatiach. Ale sú čisté, na to si ona potrpela. Prala a napomínala ho: „Vykúp sa, ohoľ sa“, začal už zarastať. Bola hrdá na neho. „Viete čo?, dnes už aj tak nemám čas, ale dáme vám vedieť. Alebo keď budete mať čas, tak zavolajte niekedy v priebehu budúceho týždňa“, vytrhol riaditeľ ženu zo zamyslenia. „Dobre“, povedala žena potichu, vstala a išla ku dverám. Tam sa ešte zastavila, otočila sa k riaditeľovi a začala sa ospravedlňovať:“ Viete, ja som mala trému, ja inak píšem naozaj dobre, viete ... , ja tú prácu veľmi potrebujem, ja ... , ja nemám už ani ... , syn potrebuje ... , prepáčte“. Otvorila dvere a vyšla von na chodbu. – Rýchlo preč odtiaľto! – zamierila k výťahu. Svetielko svietilo, žena sa v duchu modlila aby už ten mizerný výťah prišiel. Dvere na kancelárii sa otvorili a riaditeľ vykročil na chodbu. Pozrel sa smerom k výťahu, oči sa im stretli, žena ich v rozpakoch sklopila. On chvíľu zaváhal, potom zamieril k nej. „ Keby ste chceli, mohli by sme si zájsť niekde na kávu, čo poviete?“, spýtal sa riaditeľ žoviálne. „Tu naproti je jedna krčmička“, pokračoval. „Mohli by sme prebrať tu hlúpu robotu. Veď aj tak o nič neide, tí, čo čítajú tie lajstrá, dodávatelia a tak, to sú aj tak obyčajní kreténi. Tí by nepoznali chybu ani keby čo ... Tak čo, idete? Len na kávu ....“ „Viete, ja musím ešte nakúpiť“, ticho hovorila žena, iskrička nádeje jej však zasvietila. Ale nemôže ísť. S riaditeľom. Do krčmičky. Pre pána Jána! Ale peniaze potrebuje, keď odmietne ... „Aj synovi musím uvariť“, zašepkala skoro nečujne so sklopenou hlavou. „Štvrť hodinky, to vás nezabije“, hovoril riaditeľ a pozrel jej s úsmevom priamo do očí. Výťah konečne prišiel, nastúpili, on stlačil gombík a rukou jej pri tom prešiel po ramene. Bol to malý výťah, riaditeľ sa k žene pritláčal. „Máte pekné vlasy“, povedal. Žena sa opäť potila. Vonku bola zima, snežilo. „Dúfajme, že nám to počasie vydrží. Vianoce bez snehu, to je o ničom“, povedal riaditeľ. „Tu prejdeme cez cestu a sme tam“, pokračoval. „Ale ja naozaj nemôžem“, hovorila žena, nevedela čo má spraviť. „Poďte“, zavelil riaditeľ a chytil ju za plece. Prechádzali cez cestu, žena mala pocit že odpadne, vyčítala si slabosť, to, že nevie povedať NIE, myslela na syna, na smolu, ktorá ju sprevádzala od rozvodu a na to, že tie peniaze potrebuje. Išla. V krčmičke bolo hlučno, teplo a plno. Iba pri bare boli nejaké miesta. Barmanka celá v čiernom, veľký výstrih, veľké prsia, veľké zlaté náušnice a veľké zlaté náramky, unudene leštila pohár. „Dáte si?“, spýtala sa. „Dve kávy a dve vodky“, objednal riaditeľ. „Ja nebudem, ja nepijem ... , len tu kávu“, jachtala žena zúfalo, obzerala sa dookola, necítila sa tam dobre. „Chcete radšej víno? Alebo nejaký likér? Becherovku? Jedného Bechera namiesto vodky!“, prikázal barmanke. „Vidno, že idú Vianoce, inak tu nebýva toľko ľudí. Ešte na Jozefa. Ach, prepáčte, ja som Milan“, podával žene ruku. Žena bola čoraz viac v rozpakoch. „Teší ma, ja som Bohunická. Mária“, snažila sa o úsmev, ale nedarilo sa jej. „Tak na Šťastné a veselé“, zodvihol pohárik riaditeľ. „Na zdravie“, aj žena zodvihla pohár. Vypila ho naraz, najprv myslela, že z úst vychrlí oheň, no vzápätí ju oblialo príjemné teplo. Usrkla si kávy. Riaditeľ si zapálil cigaretu. „Ešte raz na cestu“, povedal a otočil sa k barmanke. Barmanka na neho figliarsky zažmurkala. Keď žena vypila druhý pohárik, začala sa uvoľňovať. Už jej nevadilo, keď riaditeľ objednával ďalšie a ďalšie, a začala sa aj smiať na hlúpych vtipoch svojho spoločníka.Keď sa ráno zobudila, nevedela kde je. Bola sama. Vstala, pozbierala rozhádzané šaty a obliekla sa. Našla vchodové dvere a opustila tú cudziu izbu. Vyšla na ulicu, bola zima, fúkal nepríjemný vietor a snežilo. Snehové vločky, ktoré jej dopadli na tvár sa hneď topili a miešali sa so slzami, ktoré sa jej v prúdoch rinuli z očí.