Rieka, láska moja

Už ako malý chlapec som často, pri svojich potulkách, zašiel až k jej brehu, sadol som si na kameň a pozoroval ako tečie, ako šumí, ako so sebou odnáša čas. Sem – tam preplávala okolo mňa haluz a keď bola dosť blízko, hádzal som do nej kamene. Prúd ju unášal ďalej a ja som videl, ako rýchlo plynie. A hoci som haluz stratil z dohľadu, vo svojej detskej fantázii som veril, že dopláva do svojich diaľav .Občas preplávala okolo mňa loď. Výletných vtedy ešte veľa nebolo, nákladných šlepov plávalo dosť. Vozili uhlie, drevo, obilie aj stroje a traktory a čo ja viem čo ešte. Tým, ktoré plávali proti prúdu to išlo veľmi ťažko - aspoň mne sa to tak zdalo – a určite museli spotrebovať veľa energie, aby sa dostali do svojho cieľa. Tak je to stále, ibaže dnes je výletných lodí oveľa viac, a šlepy vozia aj CD prehrávače, počítače a luxusné autá a ... Rybárov je na brehu rieky menej.Pamätám sa, raz bola taká tuhá zima, až celá rieka zamrzla. Ľudia po nej chodili ako po korze. Starí aj mladí, aj tí ktorí k rieke inak nechodili. Prišli si vyskúšať, aké to je. Iba zopár skúsenejších ľudí postávalo na brehu a nesúhlasne kývali hlavami. Raz, na jar toho roku, keď voda bola ľadová, vysoká a prudká, stalo sa nešťastie. Štyria kamaráti, idúc z regrútskej tancovačky, išli si zaplávať. Na breh vyšli už len traja. Štvrtého už nikdy nikto nevidel. Neskôr bolo vídať na brehu rieky postávať jeho matku. Dnes tu stojím ja a spomínam. Spomínam na naše deti, ako sa tu hrávali keď boli ešte malé, aj na moju veľkú lásku, na jej koniec a začiatok tej pravej, aj na otcov a matkin odchod, a aj na synov odchod a vnukove pohľadnice z ďalekého sveta.A rieka, oveľa staršia ako moje spomienky a predsa stále mladá, na všetko sa pamätá ale nič nevyzradí, unáša ma na svojich vlnách a ja neviem kam a dokedy. Verím však, že raz sa to dozviem, a táto rieka – moja láska – bude ma unášať ďalej, a ešte veľmi – veľmi dlho. Možno až dovtedy, kým ňou nepretečie všetka voda sveta.