Sako

Volal sa Samuel. Pre otca bol Samko, pre mamu Samík, a bratia ho volali Sako. To odvtedy, ako prišiel domov v saku, ktoré dostal od starej Žofie, maminej kamarátky. Bolo to prvého Mája. V uliciach vládla sviatočná atmosféra – zástupy ľudí, zástavy, transparenty, mávadlá, alkohol a opitá radosť. Samko bol s mamou v sprievode. Prešli popod tribúnu, na ktorej stáli predstavitelia strany a vlády, zamávali a ponáhľali sa preč. Išli na návštevu. U starej Žofie sa vždy niečo našlo. Na vypitie, aj pre Samka nejaké koláče, alebo aspoň cukríky. V starom dome plnom haraburdia sa Samko hrával rád. Mama s Žofkou sedeli v kuchyni, popíjali moskovskú a rozprávali sa. „Bola si s Máňou? Bola tu minulý týždeň, doniesla mi termosku,“ hovorila Žofka a pozerala sa pritom do malého zrkadla v drevenom vyrezávanom ráme s jeleňom. „Aj Tóno tu bol. To je taký cap!“ pokračovala Žofka a načiahla sa za fľašou. „Dáme si? Uvarím kávu.“ Postavila sa a pritom rukávom zachytila zrkadlo, ktoré sa na zemi rozletelo na márne kúsky. A jeleň zhodil parožie. „No pozri sa na mňa! Môj jeleník zlatý ...“, ľútostivo hovorila Žofia a zbierala črepiny. Samkova mama jej pomáhala a chlácholila ju: „Ále, čo si z toho robíš, sedem rokov šťastia.“ „Alebo nešťastia!“ žalostila Žofia. „Včera som rozbila tú maľovanú misu, čo som mala na kredenci. A minulý týždeň mi dal Jano po papuli. Že som ožratá! A on stál ledva na nohách. Hovädo jedno!“, rozčuľovala sa. „ No veď vieš, akí sú ...“ povedala Samkova mama vyčítavým hlasom a pokračovala: „A čo tá, tá čo ti minule povedala, že si nedonosená, čo je s ňou?“ „ Tá ?“ „ Vieš čo moja, poďme si vypiť! Samko, nechceš sako? Ostalo po mojom Ivankovi. Bohvie, kde sa teraz poneviera. Minulý týždeň mi písal, že je mu fajn. Čo už môže byť v tej Amerike fajn?“ Žofka začala plakať. Odišla z kuchyne a o chvíľu sa vrátila so sakom. „Na, skús si!“ rukávom si utierala slzy. Samko si obliekol sako, bolo mu veľké, ale nie veľmi. A páčilo sa mu. Zdalo sa mu, že je presne také, ako mal ten spevák na bratovom plagáte. Bill Haley? Samko vedel, že na druhý deň nebude musieť do školy. Vždy to tak bolo. Mama spala dlho. Do roboty nechodila, bola domáca. Keď nepila, a aj to sa stávalo, bol doma raj, žiadny neporiadok ako u cigáňov a žiadny krik. Otec nenávidel, keď mama pila. Keď bola opitá, išiel ju zavraždiť. Veľakrát to psychicky nevydržal a išiel si vypiť tiež. A musel piť pomerne často. Napriek tomu, že mal zodpovednú robotu - robotu, ktorú miloval. Mama spala celé doobedie. Samko sa hral s autíčkami, spomínal na včerajšiu cestu domov. Ako sa mama potácala a zopárkrát spadla, ako ju dvíhal. Okoloidúci neveriacky krútili hlavami a ľutovali toho malého chlapca o ktorého sa tá „ožratá“ opierala. A malý chlapec sa hanbil a ..., nenávidel tých ľudí, ktorí nevedeli nič o jeho živote, o jeho mame, ktorá bola aj tak najlepšia na svete, najkrajšia, a vedela tak dobre variť... Ale teraz navarené nebolo. Samko si natrel na chlieb bravčovej masti, zo špajzy zobral fľašu kyslých uhoriek a mal hostinu ako knieža. Potom si ľahol do postele, vzal do rúk rozprávkovú knihu a čítal. Ježibaby, draci, Janovia a králi, poklady a krásni chudobní, čerti a anjeli, to všetko pohltilo Samka, až zabudol na smútok aj na školu, aj na ostatné veci, ktoré mu znepríjemňovali život. O chvíľu sa mu zavreli oči a v spánku sníval svoj krásny sen.*Odrazu sa strhol, rýchlo ako vystrelený z katapultu sa posadil na posteli, vzápätí ako blesk vrhol sa na balkón. Tam sa jeho mama nahýnala cez zábradlie a už len veľmi, veľmi málo chýbalo, a bola by padala do tej hĺbky šiesteho poschodia, ktorá nemá konca. Vrhol sa k jej nohám, objal ich a srdcervúcim plačom prosil: „mama niééé, mama nerob to, mamááá ...“. (A plakal, ako to vedia len deti).„Samík môj, veď ja som sa len pozerala, či otec nejde,“ vravela mama, kľakla si k Samkovi, objala ho a hladkala mu vlasy. Tíško sa rozplakala aj ona, a tak tam ostali obaja zaskočení tou malou chvíľou, na ktorú už nikdy viac nezabudnú.*Mama navarila segedínsky guľáš v najväčšom hrnci, aký mali. Potom napiekla koláče. Mriežkovaný s lekvárom, bábovku a kokosové pusinky. K večeru prišiel otec, nie v príliš dobrej nálade, avšak očividne rád, že je doma, a mama je tiež doma a je navarené aj napečené a ... . Samovi bratia prišli domov až neskôr, mama im naložila segedínu, a kým jedli, Samko sa pred zrkadlom vykrúcal v „novom“ saku. „Samo, čo máš nové sako?“, spýtal sa uštipačne najstarší brat Viktor, a aby stredný brat Rasťo neostal pozadu, spýtal sa so začudovaním Viktora: „ty tu vidíš nejakého Sama? Ja tu vidím len nejaké sako. Héééj, sako, poď sem!“ Viktor sa pridal a so smiechom volal: „sakóóó, k nohe“. A Samkovi bolo trošku ľúto, ale len chvíľu, pretože v telke začalo pokračovanie inscenácie Sám vojak v poli. A Samo, zaľúbený do mademoiselle Moniky, nevedel ešte, že jeho láska dnes zomrie pod kolesami nákladniaku.*Školu Samko rád nemal. Často, keď bol vyvolaný, čušal ako zarezaný, aj keď odpoveď poznal. Učiteľky si mysleli, že je hlúpy, niektoré, ktoré naozaj boli, navrhovali, aby bol preradený do pomocnej školy. Iba vďaka otcovi, ktorý to nedopustil, sa tak nestalo. Ale všetky neboli také. Raz mal učiteľku, ktorá ho mala rada. Bola veľmi milá, rozumná a chápajúca. A veselá. Pred Vianocami zorganizovala pre deti večierok. Púšťala sa hudba, tancovalo sa, žiadne násilné recitácie či povinné spievanie pesničky zo Sovietskeho zväzu, žiadne červené šatky, iba zábava. Vtedy sa Samko zamiloval do Renáty. Veľký frajer v saku, chcel s ňou tancovať, volal ju, ale Renátka sa hanbila a sklonila hlavu na ruky položené na lavici. Samko ju napodobnil, a učiteľka sa dobrosrdečne smiala.Odvtedy sa do školy tešil. Nevedel sa dočkať, kedy znovu uvidí svoju lásku. Je pravda, že v triede na ňu pozeral iba potajomky, keď ona otočila hlavu na jeho stranu, chytro sklopil zrak a odvrátil tvár. Láska to bola neopätovaná, ale veľká. Veľká ako vojenská prehliada, silná ako sila toho vojska, prudká ako strely vychrlené z tých diel a tankov. A doma si Samko naozaj pripadal ako delo, ktoré snívalo o Renátke. Celé vianočné prázdniny Samko prežil tak, že sa ráno vyobliekal, odišiel z domu a brodil sa snehom v blízkosti domova svojej lásky. Dúfal, že ju stretne. Chodil tou ulicou celé hodiny. Hore-dolu, hore-dolu. Márne. Renátka sedela doma a učila sa. Bola to dobrá žiačka.O pár rokov neskôr, keď pacovala v dielni na výrobu súčiastok do magnetofónov, jediná žena v kolektíve mladých mužov, obšťastňovali ju pri každej možnej aj nemožnej príležitosti. *Na Silvestra, ako každý rok, aj toho roku bolo veselo. Samkovi rodičia sa vedeli zabaviť, rozhlasová zábava, vínko tieklo potokom, aj iné trúnky, tancovalo sa, spievalo sa, otec v najlepšom rozgurážení vytiahol husle a hral dávno zabudnuté melódie svojich mladíckych túžob.A toho roku si Viktor pozval na vítanie nového roku kamarátov. Rodičia tých kamarátov by to nikdy nedovolili, boli to veľmi slušní ľudia, milovali sa len za zavretými dverami. Samko s Rasťom si púšťali na starom gramofóne, ktorý sa musel najprv natiahnuť kľukou, platne od Františka Krištofa Veselého, operné árie od Carussa či Šaljapina a hymnu Sovietskeho zväzu. Viktorovi kamoši priniesli magnetofón s veľkým zeleným magickým okom a Samko prvýkrát počul Rolling Stones a ich Satisfaction.O polnoci divo strieľali po domácky vyrobené výbušniny. Prskavky svietili, lietali okolo uší a prskali a syčali ako malé zachrípnuté mačiatka, sem-tam sa mihol okolo tváre svištiaci a svietiaci predmet neznámeho pôvodu a s neznámym účinkom, vtedy bolo lepšie schovať sa. Viktorovi kamaráti sa poschovávali s kamarátkami a boli s nimi schovaní dlho do rána. Bol to výnimočný Silvester. Začal sa písať rok 1968.*Viktor dostal na Vianoce gitaru. Hral celkom dobre, ale Rasťo , ktorý dostal pod stromček lietadlo a knihu, hral lepšie. Viktor sníval o tom, že bude pilot, chodil na rande s Evou, cvičil s činkami a kúpil gramofón. Rasťo cvičil na gitare, učil sa pesničky od známych spevákov a ohuroval spolužiačky a iné žiačky. Samo dostal tiež knihu, čítal ju a sníval svoj veľký sen. Keď ju dočítal, začal čítať tú Rasťovu, potom Viktorovu a potom Matku od Maxima Gorkého a Mor od Alberta Camusa. Ale to sa už začala jar. Láska k Renátke pomaly vyprchala a Samko sa zamiloval do Mirky. Mirka bola maličká, zlatá dievočka s krásnym a už koketným úsmevom, nosila dlhé vrkoče a mala nádherné modré oči. Opäť sa zdalo, že to bude láska neopätovaná. Ale Samko nevedel, že stačilo povedať Mirke ahoj a Mirka by sa mu zavesila na krk, a už by sa nepustila. A možno by sa stalo niečo, čo by zmenilo osud malého chlapca: “Ahoj, nechceš ísť so mnou do kina?“ „A ty by si chcel?“„ Ja túžim, ja snívam iba o tom.“„ Samko, ty si úžasný, prečo mi nedáš pusu?“Raz na hodine telocviku, roztrhli sa Samkovi trenírky, keď robili kotrmelce. Mirka stála za ním a keď zbadala jeho holý zadok, vypukla v neskrotiteľný smiech. Samkovi sa do tváre skoncentrovala červeň zo všetkých paradajok sveta, jeho červené trenky popri ňom zbledli, akoby od poúrazového šoku. Láska prerástla do nenávisti. Na druhý deň, 30. marca, zvolili za prezidenta armádneho generála Ludvíka Svobodu.Začala sa tá jar anno domini. Tá jar, ktorá mnohým otvorila oči, mnohým ukázala smer. A zničila mnoho ilúzií, snov a ambícií. Samko začal chodiť poza školu.Túlal sa ulicami, pozoroval svet, svet dospelákov plný zlého počasia. Veľa chvíľ trávil v kine Čas. Tam sa program v istých intervaloch točil dookola. Dávali krátke dokumenty, grotesky, sem tam sa mihol záber s Beatles, vystúpenie skupiny Shadows na Bratislavskej lýre, obrázky z fabriky na výrobu klincov. Keď Samko vyhladol, potiahol rohlík v obchodnom dome Kamzík. Tam boli aj iné lákavé veci na dosah. Manžetové gombíky či aspoň guľôčkové pero predavačky. Stačilo, ak sa otočila iným smerom. Jedného dňa musel Samko vziať nohy na plecia, keď na neho jedna predavačka ukázala prstom. „To je on! Súdruh vedúci! Tam ide ten chuligán!“ A chuligán upaľoval, ako mu sily stačili. Dobehol až k Dunaju, tam sa posadil na múrik, odfukoval a pozoroval, ako sa lode ťažko štverajú hore prúdom. Samko vyhladol, nevedel sa dočkať poobedia, aby sa mohol vrátiť domov. Zároveň sa začal báť. „Čo ak to už doma zistili, že nechodí do školy?“ Sedel tam, slnko svietilo, vetrík pofukoval, v diaľke bolo vidno búdu, taký malý rybársky domček a pred ním vysunutú veľkú rybársku sieť. Samko sa postavil a vybral sa tým smerom. Keď sa už približoval, vyšiel z búdky ujko s fajkou, založil ruky v bok a obzeral si svoju rieku. Samko sa tiež zastavil. Pozoroval, čo sa bude diať. No nedialo sa nič. Starý rybár ticho sledoval rieku, potom sa otočil a ich oči sa stretli. „Zo školy?“ zavolal rybár. Samko sklopil zrak a nesmelo prikývol. „Tak to má byť, tak to má byť, veru tak,“ zahundral ujko a vošiel naspäť do starej búdy. A Samko, chuligán, zlodej a klamár, pomaly kráčal hore ulicou. Savoy, Slovenské národné divadlo, Námestie 4. apríla. Samko sa pustil smerom k Primaciálnemu palácu, prešiel ľudoprázdnou ulicou k starej tržnici, nikde ani živáčika. Prešiel cez cestu, vošiel do Tempa, nikde ani ľudskej duše. Iba pri jednom automate na prezervatívy bol niekto. Vyzeral ako starý robustný námorník a onanoval. Samko sa rýchlo vytratil von, začalo pršať, okolo prefrčalo staré auto, hodiny na námestí ukazovali nesprávny čas. „Je čas na návrat,“ pomyslel si Samko. Unavený, ťažko sa vliekol mestom. Bol sám. A mesto zmĺklo, mlčalo a moklo spolu s opusteným chuligánom, zlodejom a klamárom. *„Samko, kde si bol?“ padla nahnevaná otcova otázka hneď, ako Samko otvoril dvere. „V škole,“ zamrmlal neisto malý previnilec. „Prečo klameš? Volala mi tvoja učiteľka, že si nebol v škole celý týždeň. Kde si bol? Odpovedaj!“ Samko tam stál pri dverách so sklopenou hlavou a na otcove otázky len krčil plecami. „Ako si to predstavuješ? Čo z teba bude? Flákač? Zlodej? Okamžite mi ukáž žiacku knižku!“, kričal otec a hlas sa mu zvyšoval čoraz viac. „Stratil som ju,“ odmrmlal Samko potichu. „Stratil?, no veď ja ti ukážem! Nepôjdeš z domu ani na krok, zo školy rovno domov a ešte raz nepôjdeš do školy a dáme ťa do polepšovne, rozumel si? Rozumel si? Odpovedaj! Počuješ?“ Samko tam len stál ako drúk a kýval plecami. Búrka prehrmela. V detskej izbe si Rasťo púšťal gramofón. „Baby, do not cry“: spieval Dežo Ursíny. „Sako, tvoja učka sa ma pýtala kde si. Povedal som, že si chorý,“ oznamoval Rasťo a pokračoval: „Kde si bol? Aj Alfonz s Lacom boli na blici. Boli v časíku. Dávajú tam Cliffa Richarda so Schadows. Že vraj tam má bubeník perfektné sólo. Zajtra tam pôjdeme s Petem. Tašku si vláčil so sebou? Alfonz ju schoval v plynových hodinách na chodbe.“ „Aj ja som bol v časíku, a šlohol som rohlík v Kamzíku,“ oznamoval Samko. „Fakt? Ty si pako, čo keby ťa chytili?“ vypytoval sa Rasťo. „Kašlem na nich, sú to debili, všetci sú debili a učiteľku kopnem do riti. Že ma ostrihá, že donesie nožnice a ostrihá ma. Krava! Môže si strihať vieš koho. Toho svojho debilka, čo vyzerá ako strašiak do maku,“ rozčuľoval sa Samko a mal znovu dobrú náladu. „S Petem si ideme urobiť klub,“ vravel Rasťo. Chalani už majú. Majú tam aj krb, perfektné osvetlenie, sedačku. V tej Petovej pivnici je plno haraburdia. Treba to všetko povynášať, môžeš sa pridať,“ hovoril Rasťo zapálene. Bolo jasné, že sa niečo deje, že ich čaká niečo, čo zmení ich život.Do partie sa pridal aj Edo. Mal pivnicu hneď vedľa Petovej, a tak vybúrali priečku a mali klubisko ako hrom. Drevené latky, z ktorých pivnice pozostávali, obili kartónom, Samko vyzametal, privliekli staré kreslo, stolík, nejaké stoličky, Pete zapojil elektrinu, pustili magič a z reprákov sa ozýval Jimmy Hendrix a jeho Hey Joe. Na stolíku sa objavila malá soška slobody, na stene nejaké plagáty, svetlo sa zatienilo červenou farbou. Samko bol nadšený. Koniec školského roku sa blížil. Otec naplánoval dovolenku na Vínnom jazere, boli tam aj vlani aj predvlani. Ale bolo tam fajn. Kúpanie od rána do večera, člnok k dispozícii, skratkou cez les sa dalo dostať k slovenskému moru – k Šírave. A neďaleko sa rozprestierali vinice v ktorých sa dalo zažiť dobrodružstvo. Na cestu sa vydali prvého augusta. Na tri týždne. Počasie bolo perfektné, spŕchlo iba zopárkrát za celý čas pobytu v chatke na brehu jazera. Pred chatkou bola záhradka a zo záhradky viedli schodíky priamo do vody. V strede jazera bola vodná besiedka, taký malý domček, altánok. K nemu Samko s Rasťom často plávali alebo člnkovali. Viktor ostal doma s frajerkou Evou. Raz, keď si Rasťo položil svoje nové hodinky vedľa seba na sedačku v člnku, Samko rozkýval loďku tak prudko, že sa prevrátila. „Ja ťa zabijem! Ty debil,“ reval Rasťo a potápal sa v zúfalých pokusoch nájsť svoje utopené hodinky. Nepodarilo sa. Rasťo si našiel frajerku. Bola z Holandska. Dorozumievali sa posunkami a pusinkami. Celé hodiny ležali v člnku a bozkávali sa. Člnok sa mierne pohupoval na vlnách jazera, vetrík pofukoval – podporoval ľúbenie. Večer, keď sa zotmelo, začal sa člnok pohybovať prudšie a prudšie, a keby sa niekto kradmo plávajúc priblížil bližšie, počul by vzdychy a jojkanie mladej Holanďanky. Samko bratovi závidel. Bola to naozaj pekná dovolenka. Domov sa vrátili 20. augusta poobede. Večer - unavení celodenným cestovaním - ľahli si spať. A spali by až do rána, keby ich v noci nezobudil hukot, rev a klepot motorov. Samko s Rasťom vyskočili z postele a vyzreli von oknom. Nízko nad domami leteli vrtuľníky, tanky škrípali železnými pásmi na ceste vydláždenej žltými kamennými dlaždicami. Ráno prišla mama do ich izby a oznámila: „Naši nás zradili.“*Tie dni ktoré nasledovali, boli hektické. Ľudia stáli rady pred obchodmi, nakupovali všetko a veľa.. „Idite damoj! Što vi tu chočete?“, kričali na vojakov. A rodičia sa báli o svoje deti a nepúšťali ich von. Z mesta sa sem-tam ozvala streľba, z rádia sa ozývali výzvy na zachovanie pokoja. Samko s Rasťom a s ostatnými kamošmi trávili veľa času v klube. Počúvala sa hudba, pilo sa víno, panovala revolučná nálada a život kráčal svojou cestou pomaly ďalej. Nastali jesenné dni, škola opäť znepríjemňovala bitie, normalizácia kradmo rozprestierala prikrývku nad mestom, ktoré ešte donedávna prekypovalo optimizmom. Nastala zima. Chodilo sa na klzisko a večer na korzo. Špacírovalo sa hore-dolu. Od Savoyky hore k detskej cukrárni a naspäť. „Deka,“ hovorilo sa cukrárni v ktorej bolo vždy plno. Na korze sa mládež spoznávala. Balili sa „kočky“, bolo veselo.. Aj Samko si tam našiel frajerku. Pozval ju do kina, chcel ju chytiť za ruku, ale neodvážil sa. Pot z neho stekal cícerkom, bol rád, keď kino konečne skončilo. Táto známosť bola krátka. Samko ochorel a preležal doma dva týždne. Keď sa konečne dostal von, dozvedel sa, že už s ňou chodí Edo. Ale Samkovi to nevadilo, Edo bol kamarát. V klube sa púšťala Julie Driscoll, dym od cigariet sa dal krájať. Táralo sa o nekonečnom vesmíre, o mimozemských civilizáciách, o zmysle života, o hudbe a o babách. Prebiehali nekonečné sváry o to, či sú lepší Beatles a či Roling Stones. Nadávalo sa na školu a snívalo sa o lepšom živote. Tak prišli Vianoce a prešiel Nový rok, ... a Samkovi už bolo sako akurát.*13. januára mal Rasťo meniny. Chystala sa oslava. Rasťo kúpil víno, Viktor vyčaroval špiritus, ktorý sám vypálil, ale vypil si len jeden pohárik zmiešaný s vodou a zmizol za svojou Evou. Samko s Rasťom dali nápoje do tašky a vybrali sa do klubu. Čakalo ich prekvapenie. Dvere na (klube) boli vypáčené, kartóny postrhávané. Nič sa nestratilo, magneťák bol na svojom mieste, len soška slobody sa váľala v kúte a okolo nej ohorky z cigariet. (Ten klub ležal v žalúdku niektorým obyvateľom domu, pre ktorých boli členovia klubu chuligáni, vagabundi, vlasáči a darmožráči, nepatriaci do slušnej socialistickej spoločnosti.) Rasťo pustil hudbu, vybral špiritus a bez zriedenia si potiahol rovno z fľašky. „Kurvy“, zanadával. „Sako, choď za Edom a dones kladivo a klince! Spravíme to!“ Samko šiel a za pol hodinky sa už pracovalo. Pridali sa aj iní chalani a za chvíľku bolo hotovo. Zavládla veselá nálada, popíjalo sa, nadávalo sa a z reprákov sa rinula beatlesovská melódia podporená slovami „Back in USSR..“ Rasťo prijímal gratulácie a fľašky, hral na gitare a spieval. K večeru už boli všetci spití ako zákon káže. Domov sa dotackali až k polnoci, cestou sa opäť spievalo a Samko kričal na plné hrdlo: „So Sovietskym zväzom na večné časy!“ Na druhý deň bol utorok a bolo treba vstávať do školy. *Niekedy koncom januára, keď už bol v Bielom dome nasťahovaný 37. prezident USA Richard Milhous Nixon, išiel Samko z klubu domov a stretol na ulici Mariana. „Ahoj Sako, kam ideš, nepôjdeš na diskotéku?“, pýtal sa Maroš. „Neviem, pôjdem, a čo to je?“, spýtal sa Samko. „Nevieš čo je to diska? Zábava. Tancuje sa tam a hudbu púšťa diskdžokej na dvoch gramcoch. Je to perfektné. Pôjdeš? Aj Jožo s Milanom pôjdu. My si dáme aj tabletky na náladu. Vyskúšaj. Pozri sa,“ vytiahol z vrecka malú fľašku s tabletkami. „Yastil“. „Dáš si štyri tabletky a si ako v raji,“ pokračoval. Príď o pol šiestej a pôjdeme spolu. Chodia tam správne baby.“A Samko išiel. O pol šiestej sa stretli pred Bernolákom, vysokoškolským internátom, kúpili si lístky a tvárili sa ako študenti. Marián bol od Samka starší o dva roky, aj ostatní boli starší a tak sa Samko medzi nimi stratil. A možno to bolo jedno, uvádzač by pustil aj nemluvňa.Ich prvá cesta viedla na záchody. Marián vytiahol Yastil a rozdával tabletky. „Sako, ty si daj najprv len dve, potom ti ešte dám ak budeš chcieť, dobre?“ „Jasné,“ povedal Samko, hodil si tabletky do úst a zapil ich vodou z vodovodu. Na chodbe si zapálili cigarety a vošli do sály. Našli si voľný stôl, usadili sa pohodlne v kreslách napáchnutých dymom a ľudským potom. Cítili sa povznesene. Ako veľkí frajeri. Pozorovali prichádzajúcich, odhadovali situáciu a svoje možnosti, peňaženky zívali prázdnotou. Hudba začala hrať, basy búšili do žalúdka a prví tancujúci sa objavili na parkete. Samkovi začalo byť príjemne. Usmieval sa na dve dievčatá sediace pri vedľajšom stole, po chvíli sa postavil a išiel k nim. „Nechcete si zatancovať?“ opýtal sa a podával im ruky aby im pomohol vstať. Sám nevedel, kde sa v ňom berie toľko odvahy. Príjemne sa mu ježili chĺpky na tele. „Poďte, kočky,“ hovoril a ťahal ich na parket. Tancovali a Samko - ako vo vytržení - robil rôzne figúry, vykrúcal sa a zdalo sa mu, že je úžasný. A pre tie dievčatá aj bol. Len ešte nevedeli, ktorá z nich ho bude bozkávať niekde pod bránou.Samkovi bolo zvláštne príjemne, len sucho v ústach bolo trochu na ťarchu.. Na pepsi nemal peniaze, a tak chodil zahášať smäd na záchod. A keď sa chcel vyčúrať, nevedel nájsť svojho aj tak malého panáčika. Scvrkol sa mu akoby od ľadovej vody. Mal z toho tak trochu strach. Neskôr si dal ďalšie dve tabletky, zabával sa s každým, s úplne cudzími, s dievčatami aj s chalanmi, dal si rande s jednou z dvoch dievčat, ktoré oslovil ako prvé a pred polnocou sa zábava skončila. Svetlá sa rozsvietili, ľudia odchádzali, diskdžokej balil svoje platne a gramofóny, zosilňovač a reprobedne, okná sa pootvárali aby sa aj vzduch vymenil. Samko išiel pomaly domov. Doma ho čakal otec, vystrašený, ale dával najavo len svoj hnev. „Samko, kde si bol? Ako si to predstavuješ? Je pol jednej v noci. Ja sa tu idem zblázniť, či sa ti niečo nestalo a milosťpán si príde akože nič. Tak kde si bol?“ „Na diskotéke,“ odpovedal Samko. „Na akej diskotéke? Opováž sa prísť ešte raz tak neskoro! Chuligán jeden!“Chuligán nespal celú noc, premietal si v duchu udalosti celého večera. Predstavoval si, aký bude úžasný a excelentný aj nabudúce, ako mu budú patriť všetky dievčatá v sále. Ráno bol unavený. Tabletky stratili účinok a keď sa postavil z postele, zatočila sa mu hlava a spadol na zem ako podťatý. Bolo mu zle, jesť mu nechutilo celý deň. Večer sa mal stretnúť s tým dievčaťom, ale nevystrčil z domu ani nos. Bolo mu nanič a mal strach. „O čom by som sa s ňou rozprával?“, rozmýšľal. O týždeň bola diskotéka opäť. Yastil, tancovanie v tmavej sále, hluk rockovej hudby. Samko si dal väčšiu dávku – cítil sa ako hviezda. Tabletky kúpil v lekárni za osem korún. Dvadsať tabletiek. A na druhý deň, keď mu bolo zle, dal si ďalšie. Nespal, nejedol, rodičia nezbadali nič, pretože večer si vypili. A tak to išlo ďalej. Týždeň za týždňom...Jedného dňa priniesol Marián iné tabletky. „Sú stokrát lepšie,“ vravel. A boli. Dexfermetrazín. Boli len na recept, ale dali sa zohnať načierno za sto korún. Študenti užívali „dex“ pred skúškami. Zaháňal únavu, odstraňoval všetky zábrany. Myseľ pracovala na plné obrátky, človeku to pálilo ako nikdy predtým. Samko mal málokedy dosť peňazí na to, aby si mohol dovoliť tie čarovné, skazu prinášajúce tabletky. Ale vždy sa niekto našiel, kto pomohol. A v starom, stuchlinou a naftalínovými tabletkami voňajúcom prízemnom byte Marianovej starej mamy sa počúvala Janis Joplin. *Klub sa stal opusteným potom, ako ho obyvatelia domu znovu zničili. A aby už tých uličníkov, chuligánov, vlasatých vagabundov a pravicových oportunistov úplne odradili od ďalších pokusov obnoviť klub, zanechali tam aj svoje exkrementy.Samko sa nevedel s nikým normálne porozprávať, kým si nedal svoju dávku. A tá sa zvyšovala. Kamarátil sa s Michalom, s chalanom, ktorý bol na tom podobne. Michal mu ukázal, ako sa fetuje toluén. Zašli niekde na opustené miesto, niekde za železničný násyp alebo do pivnice, namočili kapesníky a vdychovali ten jed, čo im rozleptával sliznicu, hrdlo, pľúca, rozum. Potom sa vznášali a pozorovali tento biedny svet z výšky. Akoby z oblakov. Zo zlatého trónu. Anjeli bez krídiel.Blúdili mestom, bezcieľne, so zvesenými hlavami, nevnímali okolie. Napadla im šialená myšlienka: „Podrežme si žily.“ Spravili to na školskom záchode. Najprv sa trochu báli, ale keď zistili, že po dvadsiatich tabletkách Yastilu vôbec necítia bolesť, začali si predlaktia rezať ako šunky. So starou britvou, ktorú zobral Samko z domu. Niekto ich objavi, bol z toho riadny cirkus. Prvá pomoc, sanitka, ošetrenie v nemocnici, odvoz do Pezinku. Do blázinca. Doktor, ktorý ich vyšetroval, povedal, že nabudúce si majú ponoriť ruky do teplej vody. Za dva týždne bol Samko opäť doma. Rasťo povedal, že do „cvokárne“ odišiel normálny chalan a domov sa vrátil blázon.*Samko začal veľa čítať. Do školy už nechodil. Čítal dlho do rána a potom dlho spal. Raňajky mal na obed, obedoval večer. „Moje univerzity, to si prečítaj,“ vravel mu otec. A tak čítal Gorkého. Potom Londona, Doyla aj Šolochova, Amada, Ondrejova, Dumasa a Figuli, Hemingwaya aj Jilemnického, Verneho, Čapka, Twaina, Haška a Remarqua. A čítal a čítal. Von vôbec nechodil, prišlo leto. Slnečné lúče ho začali ťahať na čerstvý vzduch silou tisícich slnečných koní. K vode, užiť si života. Bol už prejedený knihami. Dostal hlad na život. A v záhradných reštauráciách sa tak dobre sedelo. Starí kamoši, chladené pivo, cigaretka. A znovu chuť na niečo neobyčajné. Dvadsať tabletiek za sto korún. Dlhé dišputy letných nocí.Samko si z budúcnosti ťažkú hlavu nerobil. Zato otec s mamou áno. „Čo budeš robiť? Ani vysvedčenie si nedostal,“ vyčítali mu. „Pôjdem robiť,“ hovoril Samko bezstarostne a radšej sa stratil rodičom z očí. Na svoje pätnáste narodeniny zorganizoval oslavu. Prišli aj tí, na ktorých Samko ani len nepomyslel. Každý doniesol nejaký trúnok, púšťali sa platne. Laco - Rasťov spolužiak - priniesol Led Zeppelin, Jožo tancoval striptíz, Jano pustil Cream a spieval s platňou I´m so glad. Večer chodili ľudia pod balkónom „detskej“ izby s dáždnikmi. Tá oslava sa stala legendou. V septembri, keď väčšina kamarátov začala chodiť do školy, Samko odrazu nevedel, čo ďalej. S Michalom si hľadali prácu. Boli u smetiarov, Michala vzali, Samka nie. Michal bol o rok starší. Ale nechcel tam robiť sám, vydržal tam iba týždeň. Znovu si hľadali robotu. Išli sa pýtať do divadla. Michala vzali, Samka nie. A Michalovi sa v divadle zapáčilo. Staval kulisy.*Samko ostal sám. Túlal sa bezcieľne ulicami. Túlal sa, dlhé vlasy mu vietor zanášal do očí, žlté lístie pokrývalo zem. Znovu začal s toluénom. Schovával sa v tmavej pivnici, vznášal sa tam na svojom zlatom tróne. Otec bol zúfalý, matka pila. Bol sivý čas, bola sivá doba. Všetko bolo sivé. Domy, ulice, nebo, dokonca aj stromy boli sivé. Iba to napadané lístie bolo zo zlata - ako ten trón na ktorom sa vznášal chlapec Samuel. Lístie spadnuté na zemi. A Samkovi už bolo sako pritesné.*V jedno sychravé ráno si mohli ľudia prečítať v novinách krátku správu: „Včera popoludní našli obyvatelia domu na Vazovovej ulici v pivničných priestoroch mŕtve telo pätnásťročného Samuela V. Prípad vyšetruje verejná bezpečnosť. Príčinu smrti objasní súdna pitva.“Ľudia čítali noviny náhliac sa do práce, figuríny z výkladov tisli sa v električkách. Starý rybár ticho sedel pri svojej rieke. Pozoroval vodu, ktorá ďalej tiekla a unášala spomienky aj sny.... Anjel s krídlami.