Šťastné a veselé

Bol to môj starý kamarát Jano. Na tvári mal obrovský úsmev, asi patril mne a ja som mal z toho dobrý pocit. „ ČÁU“, zakričal som aj ja a pomyslel som si: „Jano, už si skoro úplne plešatý, aj bruško ti narástlo. Ktovie čo si myslíš ty o mne“. Ľutoval som, že je tak málo času. Niet času ani na starého kamoša. Ešte som ho zazrel ako nastupuje na električku a už ho nebolo.Všade naokolo bol zhon, autá na seba trúbili, električky vyzváňali, z neďalekého stánku s varenou kukuricou znela hudba v štýle disco, ľudia v húfoch kráčali po chodníkoch, vrážali do seba – niektorí s radosťou – vchádzali do obchodov a vychádzali z nich, kľučkovali pomedzi dymiace autá v snahe dostať sa na druhú stranu ulice, tam kde boli ešte krajšie a lákavejšie výklady, plné rôznych hlúpostí. Predvianočný chaos. Začalo sa stmievať. Mal som toho náhlenia plné zuby. Vošiel som do ochutnávky vín a ochutnával som. Vedľa mňa stáli dve ženské – určite staré zákazníčky – pili víno a tárali. „Vieš, Rózika, ja chodím s mamou každý rok na polnočnú omšu, aj tato chodili, ale už nemôžu, majú choré kolená“. Vtedy som si spomenul na jedny dávne Vianoce, keď som sa spitý ako zákon káže vybral na polnočnú aj ja. Vtedy ako na potvoru, začala sa tvoriť poľadovica. To bola omša! Aj som sa možno modlil, keď som sa nevedel postaviť. Štvornožky som sa presúval do bezpečia. Hanba ako hrom. Chvála Bohu, ulice boli prázdne. „Pohani“ sedeli pri televízoroch, „veriaci“ omšovali. Vyšiel som na ulicu. Výklady svietili. Gýče, handry, čačky - mačky. Prechádzal som na druhú stranu cesty, chcel som si zapáliť cigaretu. Odrazu som začul škrípanie bŕzd. „Ty hovädo sprosté! Čo si ožratý?!“, kričal na mňa šofér z Bavoráku. Bol červený od zlosti. Alebo od prílišného pitia Whisky s ľadom. „Sorry“, zahundral som a rukami som naznačil ospravedlňujúce gesto. Šiel som ďalej. Začalo snežiť. „To bude zasa pľačkanica“, pomyslel som si a vošiel som do obchodu s elektronikou. Bolo tam natrieskané, televízory rôznych značiek boli zapnuté, vianočné ozdoby oslepovali. Postavil som sa do radu. Za mnou stojaca pani rozprávala pravdepodobne manželovi: „Predstav si, ten náš vedúci, to je najväčší idiot na svete. Vieš čo urobil? Ani to nechci počuť. Pána beka. Ale ja mu to raz poviem a to si zarámovať nedá“. Ďalšie slová som našťastie nepočul. Prišiel som na rad. Za pultom stála predavačka s obrovskými kozami. Tie akoby kričali: „Poď a okoštuj“. Spýtavo sa na mňa pozrela. „Môžete mi ukázať tamto rádio? To s CD prehrávačom“. „Čo ja vím ktoré? Toto?“„To, to“, vravím a myslím si: „To je koza“. „ Môžem si ho vyskúšať?“ pýtam sa pokorne. Predavačka vytiahla spod pultu stočenú šnúru a začala ju pomaly rozmotávať. Ľudia stojaci za mnou začínali frflať. Keď sa ju predavačke konečne podarilo rozmotať, zapla rádio, pozrela na mňa a spýtala sa unudene: „Stačí?“ „Stačí“, odvetil som a otočil som sa k odchodu. „Tak čo,neberete? Zdržuje tu a nakonec nebere. Hovado!“.Vonku už bolo mokro, stále snežilo, snehová vločka mi padla do úst. „Musím sa ovlažiť“, napadlo mi. Sadol som na električku a previezol som sa o pár zastávok ďalej do centra. „Tu niekde by som už konečne mohol niečo kúpiť“, pomyslel som si. Na rohu bola útulne vyzerajúca kaviarnička. Vošiel som dovnútra. Pri zadnom stolíku sedel môj starý kamarát Jano a oproti nemu nejaká žena. Držali sa za ruky. Keď ma Jano zbadal vytreštil oči a tá žena s rozpačitovyľakanou červenou tvárou začala čosi habkať. Bola mi akási povedomá. „Do čerta! Odkiaľ ju poznám?“ vŕtalo mi v hlave. A odrazu mi svitlo. Bola to moja manželka.