Sviňa

Pri vysokoškolskom internáte nastúpili do električky traja chlapci v širokých nohaviciach s veľkými vreckami, s kapucňami na hlavách, hlučne sa rozprávali, nadávali a trochu sa aj smiali.„A videl si tú babu v tom žltom svetri, tú, čo sa tak natriasala?, hovoril nahlas najmenší z chlapcov. „To bola tá, čo som ti o nej hovoril, tá čo ju spravili Tibor a Jano u nej doma. Fotrík sa niekde flákal či čo, že vraj je noťas“. „Prestaň škriatok! Sám si noťas“, odvrkol iný z chlapcov v červenej bunde.„Ha, ha. Dal by si si aj ty, čo? Tá by ti dala. Ale ty si to robíš sám, čo?“„Prestaň, lebo dostaneš do nosa. To bola Jožova švegra. Jasné? A foter im chodí na nočné. Na poštu, či kde“, reagoval podráždene chalan v červenom.„Sorry“, odvrkol škriatok a otočil sa dozadu, v tú stranu, kde sedel muž v ťažkom ošumelom kabáte. „Aha, starký oddychuje“, ukázal na muža. „Nedáme mu napapať? Určite je hladný. Héééj dedo, spíš? Tu sa nespí, tu sa cestuje, počuješ?“ „Ten je mrtvý, kašli na neho“, povedal mladík širší ako všetci traja dohromady.„ Ho, hó, ty si rozkazuj...“„Už som ti povedal škriatok, aby si sklapol, lebo dostaneš do nosa“, výhražne sa ozvala červená bunda.„Čo? Ty mi chceš dať do nosa? Ty sedlák“, nahnevane zaškriekal škriatok a staval sa do bojovej pozície. V tom momente električka zastala a otvorili sa dvere. Chlapec v červenej bunde chytil škriatka oboma rukami za plecia a tlmeným, nebezpečným hlasom sa spýtal: „Kto ti je tu sedlák?“ Potom prudkým pohybom zvrtol škriatka o stoosemdesiat stupňov, pritiahol si ho k sebe a ako katapult, vystrelil ho von dverami. „Vypadni!“, zakričal ešte. Škriatok sa s hrmotom roztiahol na zemi aký bol málo dlhý a málo široký.Električka zazvonila, dvere sa zavreli, dala sa do pohybu. „Škriatok zasraný“, zanadával červený anorak. „To mu už dávno patrilo“, podotkol širokáň. Chlapci si sadli na vyhriate sedadlá a stíchli.Muž v ťažkom ošúchanom kabáte to všetko potajomky sledoval. Bál sa. Škriatok sa pozviechal zo zeme, oprašoval si nohavice a klial: „Sedláci posraní“. Vydal sa na cestu po koľajisku, mierne sa potácal a stále čosi jedovato šomral. Vo vrecku svojej bundy nahmatal kus vylešteného kovu. Boxer. Bolo mu príjemné držať ho v zovretej pästi. Dodával mu sebaistotu a odvahu. „Veď počkajte!“, vyhrážal sa električke, ktorá sa mu pomaly strácala z očí. Muž v ťažkom zodratom kabáte vystúpil z električky číslo 5. pri krčme, ktorej sa hovorilo Hasičák. Pustil sa smerom k neďalekému parčíku. Tam si sadol na lavičku, ticho sedel a čakal. Škriatok býval neďaleko. Často chodil domov cez parčík. Aj teraz. Na kraji parčíku si v kríkoch uľavil. Stále myslel na potupu, ktorej sa mu dostalo toho večera. Keď prechádzal stredom parku, zbadal muža v ťažkom ošumelom kabáte. Muž posediačky spal. Škriatok k nemu pristúpil, boxer v ruke, celou silou ho udrel do tváre, lícne kosti zaprašťali, muž v ťažkom ošumelom kabáte sa skotúľal na zem. Škriatok ho začal kopať do hlavy, do brucha, do krku. Kopal dlho. Potom si sadol na lavičku, ťažko fučal od námahy a z úst sa mu vydralo: „Sviňa!“