Telefón

Odkedy sa mi na displeji zobrazuje číslo alebo dokonca meno, prezývka alebo názov volajúcej inštitúcie, zareagujem podľa toho. Napríklad, keď volá úrad, poviem: Labáth, prosím..., keď volá Fero, tak poviem: Čau Ferino... Ale to iba vtedy, keď mám poruke okuliare. Keď ich poruke nemám, ako teraz, neviem kto volá, som z toho trochu nesvoj a poviem: Haló. „Haló, haló“, ozvalo sa z druhej strany. „Anďuka, ty darebák, čo sa neozveš? Ja ti vyvolávam a ty to nedvíhaš!“ Dušan. Bývalý kolega. Spolu sme vypili nejeden krígeľ. Aj teraz som z hlasu vycítil, že už čo-to v sebe má. „Ty mi vyvolávaš?“, pýtam sa, neverím a pokračujem: „Nemám žiadne neprijaté hovory“. „Ja som ti volal na pevnú linku, Anďuka, a ty to nebereš ja tvojho ancikrista. Nemal som kredit, tak som ti volal z roboty, veď vieš..., ináč ako sa darí? Kedy pôjdeme piť?“ „Piť? Ty, ja ti neviem Dušino, teraz som taký zaneprázdnený. Do roboty, potom tuto čosi vybaviť...“, vymýšľam. Rád by som si s Duškom vypil, ale teraz to naozaj neide. Doma bola dosť dlho tichá domácnosť, konečne sa to pomaly normalizuje. To staré dobré udobrovanie. „No veď aj tu je to na milú jarmilu“, pokračoval Dušan. „Pozeral si včera správy? Na Hrobákovej bol bytový. Ten na tom rebríku, to som bol ja..., sme sa narobili jak svine.“ Dušan je hasič. Ja už nie. Bol som. Devätnásť rokov. Potom sa to všetko nejako pootáčalo, nechcem rovno použiť slovo nevhodné pred dvadsiatoudruhou hodinou. „Ozaj, Anďu, to si počul? Jano Sochorík zomrel. Poznal si ho?“ „Neviem, asi nie“. „Taký starší, chodil na bicykli, nosil taký chvost. Robil v Matdorke“. Určite si ho poznal. „Možno z videnia, neviem, a čo sa stalo?“ „Prepil sa, a ja sa tiež asi prepijem a bude pokoj. Zajtra pôjdem na pohreb, Anďu, zbláznim sa z toho. Zase tie Vianoce... Vieš aké som mal Vianoce pred rokom? Som ti už hovoril, nie?“ Hovoril. Raz pri pive. „Dušino môj, pôjdeme sa spolu opiť, pokecáme, poohovárame, vymetieme všetky putiky dookola. Kedy robíš?“ „Počkaj, dnes je streda... , v piatok“. „Zavolám ti do roboty, dohodneme sa“. „Dobre Anďu, som rád, že som ťa počul, maj sa krásnučko“. „Čau Dušino, v piatok ti volám, maj sa“. Sklopil som telefón a položil ho na stôl. Zavládlo ticho. Zapol som rádio a započúval sa do sláčikov starých majstrov. Baroko. Krása a pokoj. A znovu pôjdem piť. Starý kamoš ma potrebuje. Možno.